Ťažký život bouldristu
Tak, a je tu ďalší deň. Ešte síce iba tak napoly, lebo zatiaľ sa mi darí vytrvalo ignorovať budík, ktorý mi nie a nie prestať pripomínať, že už je treba vstať a vyraziť na cestu. Ležiac si v prestávke, kedy si reproduktory otravného budíka, ktorý znásilnil už toľko pekných rán, dali pár minút pohov, prechádzam v hlave, čo všetko si ešte musím zbaliť, čo som si zabudol, čo všetko som nestihol vybaviť a kedy som to vlastne hovoril ostatným, že vyrážame. Nedostal som sa ani do polovice a ten ranný tyran opäť hučí. Dopoly zbalený a s prísľubom dlhého dňa za volantom vstanem, natiahnem na seba tričko a nohavice, a povzdychnem si: "ťažký život bouldristu..."