Ivan si potom hľadal iný spôsosob sebarealizácie, ktorý by mu umožnil tráviť voľný čas v prírode. Raz pri prechádzke pod hradom Pajštún pri Bratislave videl na skalnom brale liezť dvoch horolezcov. Zapáčilo sa mu to a začal svoju lezeckú dráhu, ktorej prvé zážitky neskôr opísal v jednej zo svojich poviedok:

                "Môj pád je otázkou už iba jednej-dvoch minút. Pred chvíľou som sa náramne potešil, že sa mi podarilo vytiahnuť dlhšiu z dvoch zápaliek a stal som sa tak na tejto túre opäť prvolezcom. Teraz si nadávam. Bola to vlastne smola. O tri milimetre dlhšia zápalka môže mať za následok vykrútený krk. Môj krk! Radšej by som teraz stál dolu a potom polhodinu namáhavo vyslobodzoval Pištu. Šťastie v horolezectve je zrejme veľmi prelietavé. Desať metrov! Zdola to ani nevyzerá tak vysoko, ale zhora, tesne pred vypadnutím, je to až-až. Nohy sa mi smiešne trepocú na šikmých stupoch. Nemôžem ich zastaviť. Prsty sa mi začínajú na skúpych oblých záchytoch otvárať, v hrdle mám akúsi neprehltnuteľnú knedľu. Musím sa hodiť doľava na krík, možno naň trafím ako minule.

- Héééj, počúvaj, - vykrikuje tam dolu akýsi šťúply chlapík v bielom svetri, - skús urobiť krok doprava a siahni za roh, nahmatáš tam veľký záchyt! - Skúsil som, bolo to presne tak."

                Ukážka je z Bajovej poviedky "António zdes". Ten "šťúply chlapík v bielom svetri" bol António. Po Antóniovi - Tónovi Hanzelovi - Comicim ostali na pajštúnskom brale cesty ako Ľavý, či Pravý Comici, alebo Comiciho frajerka. Bajo s Comicim spoznával aj čaro tatranského lezenia. V poviedke popisuje okúzlenie zo spoločnej tatranskej lezeckej túry, na ktorej sa im pošťastnilo zazrieť aj vidmo. Uplynuli desaťročia, ale podobné okúzlenie zažívajú tatranskí novici aj dnes - aj keď s omnoho lepším vystrojením, s úväzkami a výzbrojou, ktorá prekonáva sny niekdajších lezcov.

                Lezenie dnes má veľa spoločného s lezením v minulosti, ale je aj iné, všíma si v najnovšom Smiechu na lane Bajo:

                "My, dávni horolezci - jamesáci - sme sa prirodzene tiež liepali po balvanoch pod cvičnými skalami či v Tatrách v rámci lezeckého tréningu. Lenže toto tu," (bouldre v Paklenici), "bol celkom iný level - väčšinu z toho, čo sa tu liezlo, by sme my starí horolezci - klasici pokladali vtedy za neleziteľné. Dnes už je bouldering špecifická horolezecká disciplína, tak ako skalolezectvo, či lezenie na umelých lezeckých stenách. Balvanisti majú svoj vlastný svet, svoje ciele, svoje túžby, radosti i svoje Everesty. Napĺňa im to život - veď inak by to nerobili. Ja im fandím a vždy budem, lebo ako horolezcovi je mi blízke každé príbuzné bláznovstvo, máme rovnakú 'krvnú skupinu'.

                Pre "balvanistov" si Bajo napokon neodpustí "jedno spontánne bajovské odporúčanie". Ale to už by som priveľa prezrádzal, prečítajte si to v najnovšom Smiechu na lane sami. Do tohto vydania, ktoré je už štvrté, pribudli oproti minulému tri nové texty a zopár nových karikatúr.

 

                Vlado Bibel

 

Ďalšie informácie o novom vydaní knihy Smiech na lane nájdete na www.panorama.sk/bajo.