Boli nainštruovaný jasne – zbaliť minimum vecí, nebrať hlúposti čo sa dajú dokúpiť v USA. Ženy však zrejme vnímajú kozmetiku, ako jedinečnú a nenahraditeľnú a samozrejme, že veci ako obrovská indulona a litrový sprcháč nesmie v batožine chýbať – nevadí, veď keby sme sa nepomestili, vyhodíme lezecké veci... Na dvoch ľudí pripadala vždy len jedna batožina, lebo druhú tvorili dve Ocúnky omotané baliacou fóliou tvoriac impozantne vyzerajúci balík. Pred dvoma rokmi sme to v Budapešti síce neukecali a museli si priplatiť 50€ za nadrozmernú batožinu, tento krát ale stačilo natrafiť na menej frigidnú letušku pri check-ine a ranný rozpačitý úsmev s pár pokusmi o humor vybavil viac ako plná peňaženka.

Že ten úsmev bol rozpačitý nebolo divu, veď sme vstávali o pol tretej ráno a so zápalkami medzi viečkami som to valil štandardnou stovečkou na tempomate prázdnymi maďarskými diaľnicami. Posádka podriemkavala, čo som im závidel, ale keď pár kilometrov pred letiskom Ferihegy prišli na rad hity z môjho amerického playlistu ako „Home sweet Alabama“ alebo nástupná zvučka Hulka Hogana „I’m a real American“ všetci ožili a spoločne sme bliakali až kým sme nevystúpili na letisku.  V Budapešti sme toho už veľa nestihli, zato v Londýne sa podaril aspoň sendvič a veľký čapovaný Guiness.

Let Londýn-Dallas bol čistá smrť, hoci sme leteli veľkou 747čkou, bolo to 10 hodín utrpenia zararovaný v komprimovanej polohe a ani výber najnovších blockbustrov to nezachránil. V USA nás milo prekvapili novým colným systémom. Ľuďom z krajín, ktoré potrebujú na vstup len ESTA povolenie stačilo prejsť iba cez elektronický kiosk, ktorý si zosnímal biometriu a porovnal ju s pasom. Teda vlastne nie všetkým. Peťo s Irčou mali ESTA vybavenú prvý krát a tak si museli odstáť ešte aj frontu k colníkovi. To bol aj dôvod prečo nestihli ďalší let, ktorý mali mať skorší ako my ostatní, keďže letenky sa nám nepodarilo kúpiť všetkým spolu naraz. V Dallase sme mali na prestup 5 hodín, čo vyhovovalo nášmu plánu dať veľkého burgra a pár amerických pív. Pivá pred letom, napriek tomu, že sú močopudné sú výborná vec. Z letu Dallas – Denver si pamätám len to, že sa mi podarilo nájsť si miesto na sedenia a vyhodila ma až upratovačka, keď začala vysávať lietadlo v Denveri.

Posledné cestovné stresy opadli, keď sme vyzdvihli v Denverskej pobočke našej štandardnej požičovne Apollo RV veľký 6 miestny karavan. Po tom, čo nás technik upozornil na to, že bakeliotové zasúvacie dvere nie sú zvukotesné a šibalsky na nás žmurkol (čo sme sa rozhodli ignorovať, keďže sme karavan vyzdvihovali bez báb iba s Hupmim a Braňom), k čomu našťastie potom pridal pár tipov, kde sa ľahko balia miestne študentky a podrobne nám opísal cestu na kampus University of Colorado (čo sme tiež prešli mlčaním) mohli sme konečne vyraziť.

Podľa popisu sme kampus UoC našli bez problémov. Baby kašľať, ale UoC sa zhodou okolností nachádza v mestečku Boulder, v ktorého okolí je kopec bouldových oblastí a je to len na skok do Rocky Mountains National Park, kde Daniel Woods s partiou pootvárali svojho času najťažšie bouldre v Amerike. Úvodný nákupný check list sme stihli odbaviť ešte doobeda – základné potraviny (pivo, vločky, slaninu, nakladané jalapeno  a nejaké zbytočnosti), medicínske vybavenie (2 litrovka Jack Daniels, Laphroaig Single Malt a hydratačné šumivé tablety do vody) a samozrejme všetkých dostupných bouldrových a lezeckých sprievodcov z blízkeho a ďalekého okolia.

Po obede sme sa vrhli hneď rozliezť na miestny hrubozrnný červený pieskovec. Tu sme hneď dostali po hube, keď sme sa poriadne vytrápili vo V4kách a do ťažšieho sme ani nenastúpili, ale to sme pripísali časovému posunu (liezť o 3 ráno SEČ nie sme zvyknutí). Liezli sme až do tmy a rozhodli sme sa ešte večer presunúť do RMNP (Rocky Mountains National Park) aby sme hneď ráno mohli udrieť čerství do miestnych klasík.

Cestu sme všetci prespali  (ja ako šofér som sa budil len na zákruty a trúbenie oproti idúcich áut) a tak sme po príchode ešte dali welcome párty na poslednom voľnom sajte v jedinom otvorenom posezónnom kempe v RMNP. Ráno nás ale privítalo olovené nebo a keď sme sa vybrali do vopred zvoleného sektoru, začalo najprv popŕchať a potom normálne seriózne chcať, tak sme si akurát pofotili zopár panorám a jelene a upravili sme itinerár – najprv Utah, RMPN až cestou späť. POKRAČOVANIE KLIKNI TU