Tomaž Humar, slovinský alpinista, ktorý zomrel počas pokusu o sólo výstup novou ťažkou cestou v Himalájach, patril k elite horolezcov, ktorí posúvali hranice možného vo výškovom horolezectve.

 
Humar bol v čele novej Himalájskej revolúcie vo výškovom horolezectve, v ktorom sa nová generácia mladých lezcov pokúšala o rýchle sólo výstupy alpským štýlom. Bol z nich posledný, ktorí zomreli v horách, po Jerrym Kukuczkom, Jean-Chritophom Lafaillom a Pierrom Beghinom.

 
Humarove úspechy ho postavili medzi svetovú lezeckú špičku a veľa ľudí ho považuje ako najlepšieho lezca svojej generácie. Jeho rekord je okolo 1500 výstupov z toho 70 prvovýstupov a veľa z nich vyliezol sólo. Sám seba označoval ako fatalistu, ktorému bolo umožnené liezť extrémne ťažké cesty sólo, pretože veril, že sa na neho "Bohovia usmievajú" a Himaláje ho majú radi.

 
Humar sa v povedomí objavil v roku 1999 famóznym sólo výstupm južnej steny Dhaulagiri(8167m.n.m.), siedmej najvyššej hory sveta a najnebezpečnejšej v Himalájach s 40% úmrtnosťou. V tom istom roku Humar navštívil Yosemite v Kalifornii a preliezol sólo 1300m cestu Recitent Wall na El Capitan. V južnej amerike taktiež zanechal prvovýstup na vrchol Aconcagui(6962m.n.m.), najvyššej hory Ánd.

 
Humar sa narodil v Ljubljane v Slovinsku v r. 1969. Už ako teenager začal vážne liezť a jeho prvý Himalájsky výstup v r. 1994 bol na Ganesh V (6989m.n.m.) v Nepále. Jeho výstup na Ama Dablam (6828m.n.m.) v r. 1996 bol prvým, ktorým vyliezol panenskú stenu sólo alpským štýlom. Nasledoval Bobaye (6808m.n.m.) a jeho úspešná tzv. Himalájska trilógia: Lobuche(6119)m Pomuri(7165) a Nuptse(7742).

 
V roku 2005 si Humar obohatil svoju povesť pokusom o sólo výstup Rupalským pilierom na Nanga Parbat(8125) priamou líniou, ktorá patrí medzi najdlhšie horské steny. Po šiestich dňoch na lavinóznej stene mu došlo jedlo. Bol zachránený po tom, čo ho posádka pakistanských záchranárov objavila a odniesla do bezpečia v nebezpečnej záchrannej akcii. Dvaja piloti dostali neskôr slovinské vyznamenanie pre ich statočnosť.

 
V jeho denníku stojí: "Leziem na ľahko, nosím si iba 2L džúsu, ktorý mi však po hodine zmrzne. Po každej utekajúcej hodine vietor silnie. Čím leziem vyššie, tým sa risk pádu lavín stáva čoraz extrémnejší. Bol som veľmi unavený a bolo to už dávno, keď som mohol niečo zjesť alebo vypiť. Je úplná tma a som stratený..., ale v mojej duši viem, že je Boh so mnou. Moja čelovka nefunguje, takže musím počkať kým nevyjde mesiac, predtým než budem môcť pokračovať."

 
Na jeho poslednom dobrodružstve sa 40 ročný lezec pokúšal o sólo výstup na Langtang Lirung(7227) v Nepále. No keď kontaktoval svoj base camp satelitom oznámil, že má zlomenú nohu a poranenia chrbta. Ďalší kontakt bol nadviazaný nasledujúci deň po tom, čo záchranný vrtulník vzlietol z Kathmandu a druhý hovor od zraneného horolezca znel slabo. Humarove posledné slová do BC zneli: "Toto je moj posledný..."

 
Prvý záchranári boli vysadení vo výške 6000 v BC a hľadali ho na miestach, kde by mohol Humar byť. No záchranná akcia bola prerušená alebo sťažená 2 dňovým silným snežením. Ďlašie pátracie akcie však našli jeho telo ležať o niečo nižšie ako čakali, čo naznačovalo sa ešte z posledných síl snažil dostať sám do BC.  

 
Jeho súčastníci sa vyjadrili, že Humar nebol nikdy človek, ktorý mohol byť viazaný pravidlami. Ako člen expedície na S stenu Annapurny v r. 1995 bol odhodlaný dosiahnúť vrchol sám bez súhlasu vedúceho expedície. On sa sám rozhodol na začiatku svojej horolezeckej kariéry, že jeho príbeh v horách bude len jeden, a že jeho cesta bude stanovená len ním a nikým iným. Odmietal klasické Himalájske expedície, kde človek musel nasledovať a dodržiavať pravidlá skupiny. Miesto toho sa stal pánom svojho osudu.

 
Tomaž po sebe zanechal manželku a dve deti.

 
Narodil sa 18. februára. Je telo bolo nájdené v Himalájach 14. novembra 2009.

zdroj: http://www.timesonline.co.uk/