20.12.: Chalani ma v sobotu ráno naložili do auta a spravili neskutočný záťah – 2 tisíc km za 24 hodín. Samo, že sme potom boli vytrasení ako treska v majonéze. Ale aspoň sme to mali za sebou.

Našou prvou väčšou zástavkou bol kláštor Montserrate, kde sa nachádza aj lezecká oblasť. Liezť sme síce nevládali, ale výhliadková "prechádzka" stála za to. Slnko v kombinácii s inverziou, historická a umelecká hodnota toho kláštora... A slnko slnko, ktoré som videla tuším po dvoch týždňoch.

Ďalšou nutnou zástavkou bola Barcelona. Snažili sme sa tam zohnať nejakých rozumných sprievodcov, ale bezútešne sme vymietli zopár bežných kníhkupectiev. Napokon sme voľačo zohnali až v špecializovanom lezeckom obchodníku.
Z Barcelony sme prchali, lebo väčšina posádky neznáša davy. Boli sme tam zrovna v čase poobednej siesty – a keď skončila, akoby zapli svetlo. Ulice Barcelony sa zaplnili neskutočným spôsobom. Uff, rýchlo preč, aj keď mi bolo ľúto, že som nevidela zopár pamiatok. No ale, čo budem robiť na dôchodku, že áno :-)

Po Barcelone sme zamierili do El Cogul, druhej najväčšej bouldrovej oblasti severovýchodného Španielska.






22. 12.: Hmla, hmla, hmla...
Hmlisté, zimné, decembrové Španielsko.
Na rozdiel od kláštora v Montserrat, v El Cogul bola taká hmla, že to až pekné nebolo a domáci nám aj potvrdil, že slnko tam nezavítalo zo tri dni. Keďže však nepršalo, predsa len sme šli poskúšať bouldre.

Šutre sú porozhadzované všade po okolí, nie je to tam ani veľké ani malé. Každopádne ide o dobrý materiál: pieskovec – zlepenec. Na pár dní, pri lepšom počasí, by sa tam človek vyhral, len by sa kus kus nachodil. Ale ktohovie, tá hmla mohla aj skresľovať. Čo-to sme poskúšali, navarili si a zamierili do Albarracínu.





23. 12.: Príjemný, hrejivý pocit, že na svete existuje toľko bouldristov!
Do Albarracínu prichádzame k večeru a prespávame v miestnom campe. Ráno balíme a odchádzame obzrieť bouldre. Na oblohe plech, slnko praží, mapa počasia skoro celého Španielska je obsiata slniečkami – až na zopár hmlistých úsekov, z ktorých sme našťastie zdrhli.

Obzerám sa po okolí a mám ťažké nechápačky z toľkých balvanov. My got, to aj také existuje? :-)
...





24. 12.: Dnes mám rande so svojím mestom. Vonku je zúrivo krásne. Svieti slnko, 15 – 20 °C. Ja sledujem ich (obyvateľov), oni mňa. Je to fér, fifty, fifty. Ráta sa mi, že mestečko nie je gýčovo vianočno blikajúco prezdobené. Len kde-tu veľmi decentne, občas nejaká dečka visí z balkóna, alebo sa tam šplhá vypchatý Dedo Mráz.





Včera som bola v Boulder Area Albarracín zamilovaná. Cítila obrovskú lásku. Sedela medzi balvanmi a bolo mi nesmierne. Stačilo iba byť.
Nemá zmysel hodnotiť boulder oblasť Albarracín, je to ako pozerať na zuby darovanému koňovi. Akurát ten parádny "maskáčový" vzor balvaníkov mi nedá nespomenúť.

A možno čisto prozaicky je to tým, že som tak ďaleko od všetkých starostí, peče slnko, je ticho, pokoj, všade navôkol vládne lenivá španielska atmosféra, milujem Španielsko.

Ozaj, k posádke. Som tu ja, šofér Rumcajz, cestovateľ Maťo, naozajstný Mikuláš a Andrea – navigácia.





Dnes sme prespali vo voľačo lacnejšom hotelíku než včerajší bungalov. V izbe s luxusným výhľadom na Albarracín, ktorý bol vyhlásený za najkrajšiu španielsku dedinu. 
V izbe číslo: Don Martin. 
Dnes sú Vianoce.





28. 12.: Španielsko je ku psíkom veľmi tolerantné. Jasné, moja Rita mi veľmi chýba, ale cestovať s ňou toľko kilometrov by bolo príliš problematické pre všetkých.

Práve sa nachádzame v aute na ceste do El Chorro. Po troch krásnych dňoch strávených v Albarracíne sme vyrazili smerom na Valenciu opáčiť lezeckého sprievodcu, čo sme kúpili v Barcelone. Chalani podľa neho liezli tri dni lanom v oblastiach Gandía, Calpe a Echo Valley, všetko vápno. Mne až na tú prvú oblasť veľmi nevydalo, dajako som zlomená.
Za posledné dni sme videli poriadny kus španielskeho pobrežia. Je to nádhera, akurát ma z toľkých pracháčov a konzumu rozbolela hlava. Viac sa mi páčilo vo vnútrozemí – aj keď more veľmi milujem.

Myslím, že na počasie sa zatiaľ sťažovať veľmi nemôžeme. Buď svieti slnko, alebo zľahka popŕcha ako dnes, prípadne pofukuje. Inak, tu pri pobreží je teplejšie, 15 – 20 °C.

Veľmi som však zvedavá na El Chorro. Z rozprávania mojich priateľov z minulosti bola práve táto oblasť spúšťačom môjho sna o Španielsku...





Ešte k posledným trom dňom:


• Šli sme čoby kameňom dohodil okolo mestečka Dénia... Škoda, že sa chalani nedali ukecať. Denia v Dénii, to by bola pecka :D
Ale tak, nemáme čas, všetci chceme v prvom rade veľa pocestovať.

• Je to pre mňa náročné cestovať v tomto zložení. Chalani ma približne každú hodinu za niečo zdžubávajú a majú z toho nesmiernu radosť. Záleží, v akej som momentálne nálade a či ich dokážem spacifikovať, alebo si skočíme do vlasov...

• V jednej chvíli prestala Andrea úplne rozprávať – keď sme vyštartovali z Albarracínu smerom na Valenciu cez vnútrozemie. Najprv som si myslela, že je urazená, lebo nejdeme po luxusných diaľniciach, ale pre ňu možno len trápnou cestou po kopcoch. Práve však rozmýšľam, či jej nebolo do plaču – tak ako mne – že sme odišli z Albarracínu, z tak úžasných podmienok pre bouldering. Treba však dodať, že oných sympatických 15 - 20 °C na slnku bolo až pred obedom. Ráno bola svieža kosa a keďže sme nocľah na našom tripe chceli kombinovať so spaním vonku, tiahli sme k pobrežiu.







29. 12.: Prejazdový bod – El Chorro – PUNK'S NOT DEAD

Do Chorra prichádzame za hlbokej noci. Ráno sa prebúdzam do umrholatého rána, prechádzam sa hore-dole, lebo všetci ešte spia, myslím na bratánka Kera, ktorý tu strávil nejaký ten piatok, na Jara a na ostatných Vernárcov a na to, ako sme stavali Boulderoom. Ale to už bolo dávno...

Mrholiť neprestáva, ale v tej hmle som už objavila svojské čaro. Chalani si po 6 lezeckých dňoch konečne dávajú rest a púšťajú sa do miestnej ferraty. Ja to po prvých metroch vzdávam, necítim sa na to v tomto počasí cvakať a kĺzať sa po skale a železe.
Behám hore-dolu kopcami, hľadám a nachádzam bouldre, meditujem a snažím sa to voľak dohodnúť s počasím.





30. 12.: Konečne, slnko opäť zasvietilo a ja sa cítim fantasticky. Škoda, že chalanom sa nechcelo, konečne sa mi dnes perfektne liezlo. Bolo plno ľudí, všade všade úžasná vôňa, dravé vtáky, psi, psi, v El Chorre je celoročná výstava čoklov!
Jednoznačne by to chcelo babský výjazd – ak by sa dala dokopy dobrá parta. El Chorro ponúka prírodné krásy, na aké sa ani Albarracín nechytá ;o)


Keďže však chceme stihnúť bouldering v Portugalsku, o druhej poobede balíme švestky a opäť sedíme v Kange.
Ďalšia zástavka – Gibraltar. Uau, chalani o tom básnia už týždeň a je to tu nesmierne zaujímavé. Ako z románu. Malý kúsoček Anglicka v Španielsku, more, veľký prístav, letisko, čajky, opice...

Nezdržiavame sa však dlho a opäť vyrážame na cestu, aby sme v noci, vlastne už posledný deň v roku o jednej hodine a tridsiatej minúte dorazili do Portugalska.







31. 12.: Ráno sa prebúdzam do umrholeného počasia, ale zatiaľ sa to dá. Hneď po prvých nádychoch viem, že som sa do tejto krajiny zamilovala. Ja chcem byť malý portugalský chlapec! Všade naokolo sú úplne fantastické stromy na lezenie.

Dokonca aj menšia "bouldrová oblasť" – menhíry :o) Ale to vážne teraz len zo srandy, ide o pamiatku nevýčisliteľnej hodnoty. Obzeráme, očuchávame a opäť sadáme do veľkej červenej krabice. Vyrážame silvestrovať do ulíc Lisabonu.
Portugalsko sa mi vážne páči. Nejde o takú skomerciolizovanú krajinu, ako sú na západe a sú tu veľmi milí ľudia. Hlavné mesto – Lisabon – je tiež strašne chutnučké. Pre mňa osobne je aj veľmi zaujímavé, na akej vynikajúcej úrovni v tomto meste funguje reklama a komunikácia.

Jediné, čo mi totálne, ale totálne kazí náladu, je počasie. Zo začiatku som aj mala také tušenie, že nemôžme mať celé dva týždne na oblohe plech. Veď by nám to nikto neuveril. Ale posledné dni stále popŕcha a je jasné, že z boulderingu nebude nič. A to je v okolí Lisabonu asi 5 oblastí!







1. 1.: Nový rok. Uff, ráno sa zobúdzam nie v stane, ale v bazéne a vonku to vyzerá ako v dažďovom pralese. Síce som chcela opicu, ale gibraltársku a nie túto španielsko-portugalskú! (neodporúčam mixovať inak vynikajúce červené vínka týchto dvoch krajín...)
Celý deň mám zabitý, asponže chalani si užívajú Atlantický oceán a odkráčali tam na chvíľu zmodrať. Ja ho vidím prvý krát v živote, ale myslím, že s láskou ostanem pri mori. Pred oceánom cítim rešpekt, valia sa obrovské vlny, voda je ľadová a určite plná žralokov. Bojim, bojim.
Hm, hm, Nový rok, to sú predsavzatia. Robíte to aj vy, aspoň potajme? Sama som prekvapená z jedného minuloročného, ktoré mi vyšlo – získať aspoň zopár bodíkov v pohári.
Čo to bude tento rok? Hmmmm... mojim predsavzatím je splniť si čo najviac snov. To isté želám všetkým, ktorí mi držia palec a baví ich čítať tieto moje bludy :o)






2. - 3. 1: Prepočítavanie: Covilhã
Na našu smolu sa nám hneď ráno na druhý deň nového roka pokazilo auto. Chladenie. V Covilhe sme tým pádom stratili vzácneho jeden a pol dňa, našťastie, oprava dopadla zdarne. Tak či tak stále pršalo, ale pôvodne sme mali v pláne – ak by motyka predsa len vystrelila – zastaviť sa na spiatočnej ceste v okolí Madridu v niektorej z početných oblastí.
Nehovoriac o tom, že onoho jeden a pol dňa sme strávili v blízkosti najväčšej boulder oblasti v Portugalsku! Ani som ju vidieť nechcela, na čo sa rozplývať nad niečím, čo nám nie je dopriate?

Predstave o úžasnosti boulderingu v Portugalsku sa aj tak nedalo vyhnúť, pomaly za každou zákrutou sú porozhadzované nejaké balvaníky.

Deň a pol strávený v Covilhe bol napriek tomu zaujímavý. Opäť sme sa mohli presvedčiť, akí sú Portugalci milí a ústretoví ľudia, zažiť ich bežný život, ktorý je oku väčšiny turistov skrytý. Kým budem žiť a bouldrovať, do tejto krajiny sa celkom určite vrátim. Najlepší spôsob však bude letecky do Lisabonu a radšej si prenajať auto v Portugalsku.






5. 1.: Z Covilhy sme vyrazili v sobotu poobede, smerom na Madrid rovnou čiarou na Slovensko. Ani som už nemala odvahu navrhnúť zástavku na miestnej bouldrovke v Madride, 14 EUR za vstup by chalani aj tak nevysolili. Našou poslednou zástavkou tak bola Barcelona po druhé. Na rozlúčku nám už výdatne svietilo slniečko, na oblohe opäť plech – tak aspoň totú Sagradu Famíliu sme obzreli...

... a odvtedy sedíme v aute. Ako štyri pokrčené vreckovky. Pred nami je posledných 300 km...
Za dva týždne sme najazdili spústu kilometrov, mali možnosť spoznať dve zaujímavé krajiny. Lezenia a boulderingu síce bolo pomenej, ale zas na druhej strane... doobeda liezť v El Chorre, poobede vidieť Gibraltar a na ďalší deň silvestrovať v Lisabone sa asi nenaskytne hocikomu.

Ďakujem môjmu osobnému hlavnému sponzorovi – mame – za finančnú podporu a krásne zážitky pod stromček a všetkým mojim kamarátom a známym, ako aj IDC Jamesu, ktorí mi pomohli zorientovať sa. Menej skúseným cestovateľom vrelo odporúčam investovať do funkčných materiálov a termo prádla. A pre lepšiu orientáciu – v lacnejších hosteloch a hotelíkoch zaplatíte priemerne 15 EUR za noc.

denia (boulderoom team)




Viac fotiek z celého tripu nájdete v galérii, hlavne veľmi pekné Rumciho panorámy.

VIDEO k článku: http://www.boulderoom.sk

ČASOPRIESTOR
[Rakúsko - Nemecko - Francúzsko] - Španielsko: Monestir de Montserrat - BARCELONA - El Cogul - Albarracín - Gandía - Calpe - Echo Valley - El Chorro - Gibraltar - Portugalsko: Guadalupe - LISABON - Azenhas do Mar - Covilhã - cez Madrid - BARCELONA po II. - [a domov]


Dôležité linky:

• bouldering v Španielsku

• počasie v Španielsku

• bouldering v Portugalsku


• Portugalsko na Lezcovi

• www.boulderalbarracin.com

• www.climb-europe.com
• sprievodca Albarracin