Tak, a je tu ďalší deň. A po dlhom čase ďalší neznamená všedný. Po večnosti sa vnáram do sypkého piesku až po členky, odfukujem pod váhou svojho mäkkého nákladu. Šliapem si pre to, čo mi bolo odopreté, čo malo ísť a nešlo, po "Zatmenie" a iné krásne pohyby. Šliapem a hoci myseľ ešte nie je úplne prázdna, očistená od tisíce kilometrov vzdialenej ťarchy povinností, cítim, že tú detskú radosť z úniku z civilizácie nebude ťažké premeniť na ten skvelý pocit, ten pocit z dobre vykonanej práce, z dosiahnutia nedosiahnuteľného, z vylezenia nepoddajného. Je taký správny deň. Deň ktorý sa končí úspechom. Deň kedy si neuvedomujem aký ťažký je život bouldristu...

Tak, a je tu ďalší deň. Ešte síce iba tak napoly lebo oči som sa ešte neodvážil otvoriť. Zatiaľ len ležím a vychutnávam si zriedkavý moment, keď mám ráno príjemne prázdnu hlavu. Žiadne cifry, horiace termíny, žiadny stres a obavy z toho čo deň prinesie. Som mimo dom a bežný život už týždeň, ale hlavu mi konečne vyčistilo až včerajšie Rosé z Cote de Provence. Som teda mimo ešte len chvíľku, ešte len pár minút čo som sa zobudil, ale strastiplná realita je mi už na týždne vzdialená. Precitol som do sviežeho rána, na krásnom francúzskom vidieku, precitol som do dňa, kedy nič nemusím, do dňa oddychu a naberania síl, do dňa kedy si ležiac v mäkkej posteli, so slnkom v tvári a úsmevom na perách môžem spokojne povzdychnúť: "ťažký život bouldristu..."

Tak, a je tu ďalší deň. Je už v plnom prúde. Je pekný, slnečný a teplý, s príchuťou mádža a vôňou potu z lezenia. Mágam ruky v pytli s magnéziom a nahováram si, že to nerobím zbytočne, že aspoň 3 prvé kroky mi udrží prsty suché a zvyšok doleziem v čistej eufórii. Toto bude posledný pokus, posledná šanca zakončiť deň úspešne a dostať tak niečo naspäť za krvavú obetu zodratých prstov a predlaktí. Tento pokus bude bolieť, veď aj ten predtým už bolel. Ako tak ležím v prachu a piesku, vnútro rozoklané bojom bolesti s ctižiadostivosťou, pozerajúc sa na boľavé ruky a v duchu si recitujúc vyšperkovaný program prelezu, ujde mi z hrdla tichý povzdych: "ťažký život bouldristu..."

Tak, a je tu ďalší deň. Teda vlastne už pomaly končí. Bol to ale dobrý deň. Strávený tým a s tými, ktorých mám rád. Vôbec mi neprekáža onen gýčový obraz, ktorý sa mi naskytá a ktorý svojim spôsobom sám dotváram. Sedím v ratanovom kresle, v peknej zelenej záhrade, kde-tu živý plot a ružový oblúk, obklopený sladkou vôňou vábiacou nadržané čmeliaky, túžiace len po nektáre, nevšímajúce si číhajúceho jazvečíka, ktorý môže navždy skončiť ich idylku. Sedím s plechovkou ľadového Guinessa, opodiaľ škvrčí gril, ale jeho vône ma už nedráždia, svoj podiel z bohatej hostiny som si už odjedol a tak už len odfukujem a sledujem ako sa vytrácajú posledné paprsky západného slnka. V tej pohode sa dá len pousmiať a nadhodiť pre všeobecné pobavenie osvedčenú frázu: "Ťažký život bouldristu..."

Tak, a je tu ďalší deň. Radový a všedný, v prostredí betónovej džungle plnej povinností, pravidiel a sociálnych nástrah. Míňa sa rýchlo, podstatne rýchlejšie ako otvorené úlohy v diári. Boj so sebou samým a architektom prírody sa zas raz mení na boj o vyššiu priečku v socialno-ekonomickom rebríčku, boj s vlkmi a hyenami v šedom prostredí veľkomesta. Hlavné je nestratiť cieľ, nezabudnúť prečo to robím. Neprepadnúť trendu závisti, porovnávania a hromadenia lesklých a lesklejších áut, veľkých a ešte väčších televízorov. Neprerátavať´ vykonanú prácu na nezmyselné čísla virtuálneho šťastia na bankových účtoch, ale radšej na dni a hodiny, ktoré sa za ňu dajú stráviť pod skalami. Zakopaný v tabuľkách a účtoch zablúdim v myšlienkach v čase a priestore, na ten francúzsky vidiek uprostred magického lesa kde som sa toľko krát vážne i zo srandy posťažoval: "ťažký život bouldristu..."