Po ceste sme prešli cez všetky druhy počasia. Najprv strašne fúkalo, potom pršalo, okolo Bratislavy svietilo slnko. Pred Viedňou silná búrka, 80km za ňou snehová. Až pred Grazom sa opäť vyčasilo. Do Celje sme prišli nakoniec o 20:30, a polhodinová cesta do kempu trvala hodinu a pol. Asi 500m pred ním bola uzatvorená cesta a až vtedy začala tá pravá sranda. Skúsili sme hľadať iné vhodné miesto na nocľah. Prvý pokus (a vlastne aj posledný) bol prebrodiť autom riečku z nádejou rovného miesta za ňou. No po 2 metroch sa z toho vykľula strmá cesta pre LKT. Majka bola dosť zhrozená. Dopomohol k tomu aj fakt, že pri niekoľkonásobnom pokuse vycúvať späť cez potok sme urvali z auta akýsi plastový kryt. A ako to už býva u mňa zvykom, vydal som sa po vlastných späť poň. Výšku vody v potoku som však zistil až keď som mal topánku plnú vody. Záchrana oného plastu však prebehla bez strát na životoch. Vydali sme sa teda na obchádzkovú trasu do kempu. Samozrejme sme medzi tým ešte 4 krát zablúdili. No nakoniec sme sa po 7 hodinách cesty dostali na parkovisku pri kempe.