Napriek občasnému dažďu ubieha cesta pohodovo, iba Maťo nejak ťažšie dýcha a tak na šalviovom prameni trošku prebaľujeme, aby sa váha batohov viac priblížila možnostiam ich nosičov. Stretávame rodinku s malým dievčatkom (ktorému túto dlhú nočnú prechádzku nikto z nás nezávidi) a prcháme ďalej aby sme pred polnocou dorazili do cieľa. Posledné zvyšky pomarančového signálu, posledné SMSky a o chvíľu míňame búdu v 2/3 cesty a zanedlho vidíme pred sebou svetlá chaty. V jedálni nás zvyšky personálu ešte usmernia do podkrovia nad generátorom, obslúžia uvítacím pivom a idú spať. My to ešte prekladáme domovinou, chvíľu klábosíme, zaregistrujeme príchod rodinky s dievčatkom (pri svetle chaty sa ukázalo, že to boli Rakovci, takže dievka je asi zvyknutá) a ideme spať tiež. Náhliť sa nemáme kam, dážď vytrvalo vyťukáva na strechu nejaké odkazy na tému "rest day"...
Pred spánkom ešte trochu vybaľujem, prehadzujem veci a s hrôzou zisťujem, že nemám inzulín... Zostal v batohu v aute spolu s rodinkou a teraz už pravdepodobne odpočíva po dlhej ceste niekde na spiši, kam išli prázdninovať. Takže o program na ráno mám postarané... Daj bože aby pršalo, lebo ak bude pekne, chlapi ma zavraždia...

Deň 2.
Vyššie mocnosti to zariadili tak, že vonku je dosť škaredo, hoci neprší (ale isto bude), Jožo je mŕtvy a Milan s Maťom sa nejak netrhajú aby vyrazili niekam zmoknúť. Ideálna konštelácia na prechádzku Chata pri Zelenom plese - Kežmarská biela voda a späť... Predtým ale skúšam zavolať brušku a dohodnúť, že mi na tú Bielu vodu ten inzulín donesie... Pomáha slečna z kuchyne s funkčným telefónom (mala signál), ale bruško nedvíha. Potom teda vsadím všetko na jednu kartu a vyrážam dole s tým, že cestou pošlem SMS a budem na Bielej vode sedieť dovtedy kým sa toho inzulínu nedočkám... Vyšlo to, bruško je akčné, sadá do auta a frčí mi oproti. Medzitým sa dozvedám, že Jožov žalúdok stále riadne štrajkuje a Milan s Maťom sa predsa len šli prejsť na chatu Plesnivec. Okolo obeda sa nájdeme s bruškom, predá mi záchranný balíček, pogratuluje k začínajúcej skleróze, ktorá má blahodárny vplyv na moju kondíciu (akože "kto nemá v hlave, má v nohách") a po pár vetách - klebetách sa lúčime a mizneme každý svojim smerom. Malý papo v sedačke v aute to celé prespal a ani netušil, že sa stretol s Okom.
Cestou hore sa už celkom slušne rozprší. Vyzerá to na celý deň v prdeli. Okolo tretej poobede som na chate, Jožo stále okupuje posteľ, chalani na Plesnivci obracajú poldecáky a ja sa potulujem hore dole a občas vypaľujem zobák šúľaným drumom. Ten úvod nám evidentne nevyšiel tak ako sme chceli... Zostáva dúfať, že stihneme zažiť aj nejaké normálnejšie počasie, hoci predpovede nič také nesľubujú... Ak by však predsa, treba si nachystať nejaký plán B... U nás je to výšľap na Jastrábku, alebo nejaké ľahšie lezenie v masíve Žerúch-Kozieho štítu... Ráno sa uvidí... Dovtedy sa budeme zodpovedne venovať plánu A, čo v praxi znamená - miešať karty, hrať karty, občas skočiť po pivo a permanentne testovať rozsah pohybu krčnej chrbtice, keď sa v zornom poli zjaví nejaká divožienka z kuchyne. Hlavne netreba ráno začať guľovou osmou...

Deň 3.
Budíme sa. Oči s nádejou pozerajú von, lebo šuchot z vedľajších postelí dáva tušiť, že si počasie nenechalo kecať do vývoja od meteorológov. Ten šuchot vedľa má na svedomí akýsi vlasatý chlop a jeho parťáčka a zbierajú a balia matroš a odvahu na nejakú túru. Vstávame aj my a keď na chvíľu vypadnú von variť a raňajkovať, riešime s Jožom, či ten týpek, ktorý nám je obom dáky povedomý, nebol náhodou Wreciak... Jožo ma presviedča, že to bol on, ja ho presviedčam, že to on nebol. Po chvíli sa Wreciak vráti a presvedčí nás oboch... Jozef mal pravdu. Idú vraj na Jastrábku. A veď my tiež, ale vercajch neberieme. Pôjdeme sa iba prejsť hore choďákom na vrchol a potom sa uvidí.
Po raňajkách sa vymoceme z chaty a užívame krásne ráno cestou do Červenej dolinky. Kus nad nami kráča Wreciak so Zuzkou, ale vzdialenosť medzi nami sa rýchlo zmenšuje a tak sa o pár minút neskôr už zasa zdravíme a stihneme aj trochu poklábosiť. O ďalší kúsok vyššie je nejaká veľká skupina poliakov, ktorí dole tvrdili, že idú na Jahňací štít, ale odtiaľto to tak veru nevyzerá...

Obiehame ich totiž asi 100 metrov pod Jastrabím sedlom. Po pár metroch spozorujeme v sedle nejakých lezcov, ale ideme vľavo traverzom na policu a po nej okľukou z južnej strany na vrchol. Je to tam dosť mokré, ale dá sa. Horšie to pôjde dole. Na vrchole je o hodný kus chladnejšie, trošku fúka a z rannej idylky zostali iba spomienky. Nad nami je zamračené a občas sa do mraku ukryje aj výhľad dole na chatu. Po pár minútach a pár fotkách sa dekujeme dole. Cestou pod policou stretávame poľskú skupinu, ktorá si ten traverz odistila lanom a idú trochu oplašene hore. Míňame ich a odskočíme si do sedla pozrieť kto to tam stepuje. Okrem Wreciaka a Zuzky tam čakajú ešte 2 dvojky kurzistov z Rockstar aj s dozerajúcim Dušanom. Všetci idú na vrchol zo sedla asi 2-3 dĺžkovým hrebeňom a to vyčkávanie, kým bude cesta voľná im teda nezávidíme. Kokrétne teda W&Z, lebo kurzisti prišli skôr a jedna dvojka je už v prvom štande. Zaželáme veľa zdaru a prcháme dole. Počasie sa nejako nevie rozhodnúť či bude s nami alebo proti nám. My sa zas nevieme rozhodnúť, či utekať do chaty po matroš a skúsiť niečo na Žeruchách kým sa ešte dá, alebo sa na to vybodnúť a zaliezť do chaty a rozdať karty... Nakoniec víťazí prekvapivo rozumná alternatíva - zobrať lezky a vypadnúť bouldrovať na neďaleké balvany.
Času je ešte dosť, do chaty sme zišli nejak tesne po obede. Cestou ku kameňom poobžierame nejaké čučoriedky a dáme sa do toho... Šuter zľahka pohladíme, postúpame, vyobjímame a sme hore... Najskôr tadeto, lebo je to ľahké, potom kúsok vedľa, lebo to vyzerá efektne a stále je to ľahké a nakoniec aj tadeto, lebo inakade sa už nedá, ľahké možnosti sme vyčerpali predtým... A na záver ešte Jožo pridáva traverz celého balvana a to je výzva, ktorú musíme zopakovať. Skúšam, snažím sa, balansujem, nepadám, púšťa to... Ide aj Milan a k nemu sa pridávajú prvé kvapky... Stihol to doliezť, ale to je zhruba všetko. Skáčeme z leziek do topánok a bežíme na chatu kde na nás trpezlivo čaká nekonečný plán A.
A tak znova hráme "chuja" a pohľady dievčat z kuchyne nasvedčujú tomu, že to na nás aj vidno... Cestou z balvanov na chatu sme v ceste cez knihu na Žeruchách zazreli nejakú dvojku... V duchu ich ľutujeme, že ich dážď spláchne hneď z prvej dĺžky. O pár "chujokôl" neskôr idem s cigou von pozrieť či sú už dole... A oni nie... dážď - nedážď, valia ďalej. Si tak v duchu poviem "zřejme slušnej oddíl..." a vrátim sa k chalanom, ku kartám a občasným oku lahodiacim výjavom v kuchynskom okienku... Po nejakom čase, keď sa vrátia dole, Milan si spomenie, že jedného z tých vodotesných borcov pozná z kurzu a že už vtedy (veľa rokov dozadu) liezol veci pri ktorých Milanovi padala sánka a doteraz má pred nimi rešpekt. Medzitým chvíľu neprší a tak znova vypaľujem zobák a vedľa postáva aj "rodinka vodotesných" s rovnakou náplňou práce. Jeden z nich sa nahlas sťažuje, že má plný pakel tabaku a je mu naprd, lebo papieriky kdesi odpálil... Nezachytil som či mu navlhli, alebo ich stratil, ale mám minimálne jeden balík papierov navyše, tak skočím poň a chalan má zrazu vianoce. A ja vlastne tiež, lebo ma na revanš ponúkajú nejakou dobre voňajúcou maškrtou z príručnej ploskačky.
Postupne začína byť večer a do jedálne sa zlieza všetko čo ešte nechce spať. Wreciak so Zuzkou sa zjavili tiež a farbisto nám vykreslili zážitky z Jastrábky, kde si v záverečnej dĺžke užili aj menšiu snehovú fujavicu, ktorá im plánované pohodové polezeníčko pretransformovala na celkom brutal hard core. Zuzka vyzerala trochu zničene, ale zvyšky adrenalínového úsmevu dávali tušiť, že sa jej páčilo. Nuž, nie je leto ako leto... Vonku sa zotmelo, hviezd bola plná obloha a ešte navyše aj plná kuchyňa a tak sme celkom dlho vydržali hrať tých vyššie spomenutých... Ďalší deň však už silno hrozil dobrým počasím a tak popri kartách riešime aj plán B. Do úvahy prichádzali 2 možnosti... Weberovka (v severnej stene Malého Kežmaráku, kto by nevedel...) alebo nejaká iná 5tka na Čierny štít...

Deň 4.
Budíky šalejú, my už menej... Vonku je kosa, sem tam jemná inovať, ale jasno a tak rýchlo balíme, ešte rýchlejšie sa moceme po jedálni aby sme v pomalom tempe mohli stlačiť raňajky a vydumať kam teda nakoniec vyrazíme. Po raňajkách padlo rozhodnutie, že Weberovka.. Rýchlejší nástup, znalosť terénu a zostupu rozhodli. Čierny štít by sme asi hľadali dlhšie a ak by sme tam čosi aj stihli identifikovať a vyliezť, zostup by bol v snehu a hmle (o ktorom sme však v tom čase ešte nechyrovali) celkom dramatická epizóda... No ale k veci...
Batohy na plecia, šúlanec medzi zuby a utekáme s Jožom hore dobehnúť zameškané (Milan s Maťom sú už takmer v polovici cesty pod stenu). Po chvíli ich dobehneme a spoločne sa domotáme pod kotol. Hrubé črevo ma zahnalo medzi balvany a tak sa nástup ešte o pár minút odďaľuje. Nakoniec som však úspešne odľahčený, naviazaný a idem hore hľadať prvý štand. Najskôr to plánujem zobrať hore potokom (tade sme šli doteraz vždy, keď naše pokusy dostať sa hore stienkou v pravej časti stroskotali), ale potom sa ukáže, že za potokom vľavo je to položené, policovité a v podstate choďák a tak teda odbočujem, choďákujem, traverzujem, motám sa kade tade až sa domotám k štandu, cvakám sa a doberám Joža. Chalani za nami to berú viac lezecky a valia pravou stranou rovno hore. Po chvíli sme všetci v kotli a s Jožom mizneme vyššie v svižnom tempe, aby kvôli nám Milan s Maťom v tej kose zbytočne dlho nečakali. Ubieha to pohodovo a rýchlo. Pri treťom štande som taký rozbehnutý, že si ho nevšímam a snažím sa stúpať hore. Iba hláška "dva metrééé" ma prinúti zastať a trochu sa poobzerať. Pár metrov vpravo sa na mňa z police veľkej ako svet usmieva reťaz s krúžkom ukotvená v dvoch nitoch a tak si zasa môžem chvíľku oddýchnuť, vymeniť s Jožom cez vysielačku pár povelov. Pridám už tradičné "počkaj ešte pol minútky" a Jožo už vie, že šúlam cigu a onedlho zaznie z oblaku dymu definitívne "Istím, polez!". Dobrá vec táto detská vysielačka... Netreba ziapať, netreba sa prekrikovať s vetrom a aj keby bol parťák kdesi za rohom mimo dohľad všetko je hneď jasné, ak práve neodídu batérky...
Jožo ťahá ďalšiu dĺžku, Milan dolieza ku mne a doberá Maťa... Línia je jasná, treba sa držať komína a keď vidím, že Jožo z neho vylieza a mieri doprava hore stienkou a dosť od veci do nej pchá zakladačky, začínam nervózne hundrať, lebo mi je jasné, kto bude tým chujom, čo to bude musieť po ňom vyberať... Maťo dorazil na štand číslo tri, Jožo na štand číslo štyri a chujáda sa môže začať. Dĺžka je to pohodová a ubieha rýchlo až do momentu kým nie som nútený opustiť priateľsky sa tváriaci komín a odbočiť k nepriateľsky založenému Jožovmu priateľovi. Motanie sa po stienke je také akurát, ale keď mám popri tom aj roztiahnuť puklinu v skale, aby z nej išiel vybrať ten kamarát-nekamarát, tak to už bez vulgarizmov asi nepôjde... A z lezeckej pozície už vôbec nie... Cvakám sa do niečoho anineviemčoho, čo je tam poruke a nasrato zatínam prsty, vyšparovák, zuby, nechty a všetko čo som schopný zaťať do frienda, ktorý sa len sem tam nepatrnne pohne akoby sa mi chcel vysmievať. Po asi 10 minútách márneho boja ho prehlasujem za "dokonale založeného". Jožo kričí nech naň seriem, že on si k nemu zlaní a skúsi ho ešte poštekliť. Tento návrh veľmi rád prijímam a rýchlosťou blesku miznem z miesta prehratého boja. Joža spúšťam dole ale veľmi neverím, že to bude mať nejaký zmysel. Druhá dvojka dolieza za nami a vyzerá to že sa v tom štande zauzlíme dohromady. Po asi pol minúte čiernej mágie sa Jožov nevybrateľný friend hojdá na majiteľovom sedáku a Jožo hovorí, že to treba vyberať srdcom a nie silou. Nuž teda hmmmmmmmm... Ale fajn, že je vonku, treba utekať ďalej, počasie sa nejak kazí... Oblakov pribudlo, ranná zima akosi neodišla hoci obed sa blíži...
Ďalšia dĺžka je taká husto istená stienka v pevnej skale. Skoba na skobe... Sem tam cvaknem niečo nad sebou a súčasne môžem vycvaknúť to pod sebou, lebo to mám ešte pri kolene. Takže sa v tom komfortne prejdem a o pár desiatok metrov vyššie v štande čakám na finále, ktorým by mala byť dĺžka číslo 6. Pred pár rokmi s Obim sme to liezli vpravo a bola to v porovnaní so zvyškom cesty celkom morda. Vyšlo to vtedy na mňa a mal som s tým čo robiť. Dodatočne sme kdesi vyčítali, že vľavo je to ľahšie a tade sa to aj má liezť. Jožo je na štande a ťahanie ďalšej dĺžky berie ako samozrejmosť, takže si trochu vydýchnem. Radíme sa, pozeráme do toho sajrajtu nad nami a skúšam mu zreferovať všetko čo si z toho predošlého prelezu pamätám... Vľavo nad nami je hnusne slizký, mokrý, slizký a mokrý mokrý, slizký komín, ktorý je mokrý a slizký... Vpravo je to pár metrov položený a otvorenejší komín, ktorý vyššie prechádza do previsnutého, tiež mokrého a slizkého komína v ktorom sa zahniezdila aj nejaká hnusná a slizká vegetácia a vôbec sa to nepodobá na moje spomienky spred dvoch rokov.
Jožo sa teda ovešaný púšťa do boja. Držím mu palec a povoľujem lano. Prvé metre to ide bez problémov... Ďalšie metre sa to spomaľuje a trochu sa nadáva a maturuje a potom sa štanduje a kričí sa na mňa, že mám ísť hore. Ešte však nie je vyhraté. Keď som doliezol k Jožovi, pozerám, že namiesto toho previsnutého otvoreného komína je tam už spomenutý slizký hnus s vegetáciou (ktorá tam minule nebola a vyzeralo to o dosť jedlejšie) a tak sa ani nedivím, že tadiaľ nevedie lano a že Joža stretávam o hodný kus nižšie ako by som ho stretnúť chcel. Pokúšal sa to ešte prebiť rovno hore hladkou stienkou, ale v tomto mokrom stave to bolo nereálne. Našťastie z toho včas vycúval a zaštandoval na polici pod stienkou a komínom. Možno by sme tam postávali ešte dlho, ale začalo pršať a bolo treba konať. Vykonali sme teda výmenu matroša a išiel som hľadať cestu... A z ničoho nič nám obom padlo do oka pokračovanie police na ktorej sme stáli. Ďalej doľava ubiehala za roh tej hladkej stienky a hoci to bolo bez chytov, skúsil som sa (viac po zadku ako po nohách) posunúť tam, kde mohlo byť ukryté riešenie. A veru aj bolo. Hneď za rohom sa mi ukázala asi 5 metrová členitá položená stena s dvomi či tromi skobami a po pár obligátnych cvaknutiach som dorazil na štand. Mrholenie sa chvíľami menilo na sneh s dažďom, ale lezenie zahrievalo dostatočne a na mokro sme si časom už akosi zvykli. Nacvakám veci do štandu, zahlásim "počkaj ešte pol minútky" a onedlho už vítam Joža medzi kameňmi na dne komína, ktorý tu skôr pripomína vodorovný kaňon.
Chalani pod nami zbytočne nevymýšľali nové varianty a elegantne sa k nám prebili mokrou policou okolo stienky. Vyzeralo to, že je dobojované. Do konca zostávali asi 2-3 dĺžky choďáku... Aspoň tak som si to pamätal... Hneď pár metrov nad štandom však Jožo z toho "choďáku" takmer vyrval blok veľkosti asi ako kachle "Peterky". Veľmi pôsobivé to bolo... Potom to však už išlo a na ďalšom štande sme v snežení radšej prezuli z lezečiek do vibramov. Nohy si zaslúžili trochu tepla... Chalani M&M dorazili za nami a prezuli tiež. Nasledovalo odbočenie vľavo a posledná "dĺžka", ktorou sme sa z kotla pod Nemeckým rebríkom dostali na hrbček nad Nemeckým rebríkom. Vzhľadom na to, že sme šli neistení a v bagančiach, chalani si to vraj celkom užili. Na hrbčeku sme našli zlaňovací nit (hneď napravo od konca toho položeného komíno-žľabového výlezu) a spáchali sme nejakú paródiu na vrcholové foto a trochu predčasné podanie rúk. Nasledovalo označovanie polovice lana a pokus zlaniť odtiaľ na 60tke... Vydalo to presne, s trochou zliezania by stačila aj 50tka...
Trošku pozlaňujeme, trošku pokráčame, trošku sa vymáčame vo všadeprítomných potôčikoch, pobavíme sa pri zliezaní reťazí (hlavne tie spojené kúskom reep šnúrky vyzerali naozaj zábavne) a sme dole. Podanie rúk po úspešnej túre sa opakuje, teraz to však naozaj máme za sebou. Prší, ale už je to jedno. To podstatné sme stihli ešte relatívne za sucha. Cestou na chatu už iba slintáme a riešime či si dáme buchty alebo vyprážaný syr a či pivo alebo tatranský čaj. Po vybalení a rozvešaní mokrých vecí sa vydávame do jedálne po zaslúženú odmenu. Keď sa podarí naplniť bachor a mne aj ušúlať (keď obschli prsty, napodiv to šlo), vybiehame pred chatu a pozeráme čo sme to vlastne liezli a ako to tam teraz hnusne vyzerá. V horných partiách steny sa už drží sneh. Zastavia sa pri nás vodotesní borci, ktorí včera mokli v Knihe na Žeruchách a pýtajú sa či sme to my z tej Weberovky a aké to tam bolo a ako to šlo a podobne... Pustíme pár strohých viet (pikošky si nechávame exkluzívne pre Nový Čas) a chlapi to s výrazom uznania na tvárach zhodnotia slovami: "Pekne ste zabojovali!" a odchádzajú do chaty. My na seba trošku zmätene pozrieme, potom nastane chvíľa ticha, úškrn a veľavýznamé ironické vzájomé gratulácie a podávanie rúk. Nuž veru, takto sme my zabojovali!
Potom prebiehali tradičné variácie na tému "plán A" popretkávané pár tatranskými čajíkmi a z času načas sme si podaním rúk pripomenuli "ako pekne sme zabojovali"...

Deň 5.

Ráno balíme, lebo počasie bolo výrazne proti všetkým aktivitám okrem stavania snehuliakov. Sranda končí o deň skôr ako sme plánovali, ale nič nenarobíme. Dojedáme čo sa ešte nedojedlo, vylievame čo sme sa báli dopiť, platíme za chatu, pohladíme posledným pohľadom zaujimavé krivky z kuchyne a s batohmi na hrboch zašití v takmer nepremokaých handrách sa posúvame smerom do hnusnej civilizácie. Vďaka tej Weberovke to nebolo až také zlé ako prorokoval Iľko a cesta dole ubieha rýchlo a spokojne. Niekde v polovici dokonca prestáva na čas pršať. Zostáva už iba rozlúsknuť posledný rébus. Budú autá tam kde sme ich nechali? Rébus sa rozlúskol sám a tak sa posledným podaním rúk všetci zúčastnení bojovníci zdravia, lúčia a tešia sa na ďalšie akcie na ktorých určite nezabudnú "pekne zabojovať".

Caption of the figure above.

A na úplný záver by som ešte rád poďakoval Jožovi Skokanovi a Paľovi Jackovičovi za tie príjemné chvíle cvakania štandu pri doliezaní každej dĺžky.