Rozhovor – Ďuri, Mano a Pepi... o drytoolingových pretekoch

  • 10. januára odlieta do kórejského Cheongsongu trojica Slovákov, kde cez víkend 14-15.1 prebehne prvé kolo pretekov svetového pohára v ľadovom lezení. Maťo (Mano) Grajciar, Pepi Leško a Ďuri Švingál budú hájiť slovenské farby na dvoch kolách – v Kórei a hneď nasledovne v švajčiarskom Saas Fee. Ako sa k drytoolingu dostali, ako trénujú a ako vlastne žijú?

climb.sk: Južná Kórea organizuje tohtoročné prvé kolo svetového pohára v ľadovom lezení. Dohromady je 5 kôl. 3 sú v Európe (Švajčiarsko (ME), Francúzsko, Rumunsko), jedno v Kórei a jedno v Rusku. Plánuješ sa zúčastniť na všetkých?
Ďuri:
Pôvodne z pracovných, finančných a rodinných dôvodov som plánoval zúčasniť sa len Saas Fee, lebo to sú ME a ešte skúsiť Francúzsko, kde sa preteky za môjho pôsobenia na svetovom pohári ešte nekonali a aj kvôli francúzskym priateľom. No situácia sa zmenila, kedže Kórejci prispejú 3 pretekárom zo Slovenska na letenky. Tak ma Mano a Pepi presvedčili ísť tam. Takže zatiaľ môj plán je Kórea a Saas Fee. Potom podľa výsledkov a hlavne podľa pracovno-rodinnej situácie sa rozhodnem ďalej.
Mano: Ono je to vždy tak, že ešte na poslednú chvíľu sa nevie kam sa pôjde. Je to vec peňazí a voľného času, alebo na základe úspechu v predošlom kole.
Pepi: Nie, momentálne sa plánujem zúčastniť, kvôli pracovným povinnostiam, len na dvoch – Kórea a Saas Fee (CH), ktoré nasledujú po sebe.

 

 

Caption of the figure above.

Ďuri Švingál

 

climb.sk: Mano, ty si absolvoval kedysi dávno niekoľko sveťákov, spolu s Dodom a Andym. Potom si mal dlhšiu pauzu. Aký je to pocit znova cestovať na preteky svetového pohára?
Mano:
Jáj, to boli časy... Neboli to preteky priamo pod záštitou UIAA, ale tá atmosféra myslím, zostala do dnes. Naposledy som bol s chalanmi v Daone 2010, ale iba ako podpora. Na sveťák sa vždy teším.

climb.sk: Tento rok prvýkrát pocestuješ za pretekmi do Kórey, kde boli chalani minulý rok bez teba. Na čo sa najviac tešíš?
Mano:
Tá Kórea je tento rok výnimočná. Najviac sa teším na cestu samotnú s tými dvoma.

climb.sk: Na tento pretek je pre každý zväz dotácia na troch pretekárov, kde organizátori hradia cestovné náklady (alebo letenku). Vy ste si letenku kupovali sami. Tak ako to teda je?
Pepi: No, najskôr si letenku kúpiš a potom by ti mali Kórejci dať 500€ naspäť ako tú dotáciu.

climb.sk: Koľko stojí letenka?
Pepi:
Tento rok je to cca 560€.

climb.sk: Ak som to teda správne pochopila, tak ti preplatia 500€ na cestu. Ale k tomu treba ešte prirátať nejaké taxíky, jedlo, ubytovanie... Aký je predbežne rozpočet na akciu na osobu?
Pepi:
Platí sa 40€ štartovné a 150€ je poplatok, v ktorom máš zahrnuté všetko od prebratia na letisku, ubytko, stravu a transporty až po odvoz späť na letisko pri odchode. Kórejci do toho dávajú neskutočné peniaze, takže to je vidieť, na rozdiel od iných kôl.

climb.sk: Preplácajú, alebo aspoň prispievajú na cestovné aj na iných pretekoch?
Pepi:
Na iných pretekoch neprispievajú ničím. Je to veľmi veľká motivácia, keď sa tam dá dostať za zľahčených podmienok. A hovorím, ten servis, ktorý je tam, nie je na žiadnych iných pretekoch na ktorých som zatiaľ bol.

climb.sk: Pepi a Ďuri, vy ste už boli na sveťáku v Kórei minulý rok. Čo možno teda očakávať na rozdiel od iných štátov? V čom je tá Kórea lepšia?
Ďuri:
Kórea ma veľmi prekvapila. Je to bohatá krajina a na pretekoch je to aj vidieť. Je to úžasná organizácia s 24 hodinovým servisom. Ľudia sú perfektní, milí, skromí a strašne ochotní. Sú strašne úctiví, či už sa bavíte s vrcholnými predstaviteľmi regiónu, ktorí si nás prišli uctiť a podať ruku alebo s upratovačkou na hoteli, ktorá sa správa rovnako.
Pepi: Keď to mám porovnať s inými pretekmi, tak najprestížnejší pretek, keď sa to dá tak povedať, je Saas Fee. Je perfektne zvládnutý organizačne a je tam nenahraditeľné prostredie a divácka kulisa. Ale Kórejci dokážu prekonať aj toto množstvom ľudí, ktorí to organizujú a dokonalou organizáciou od vyzdvihnutia pretekárov v presný čas a plnení programu na minútu presne, čo nie je vždy štandard. Národnosti s väčším počtom pretekárov majú svojich tlmočníkov, čo taktiež nikde inde nie je.

 

 

Caption of the figure above.

Maťo Grajciar a Ďuri Švingál

 

climb.sk: Stíhaš si popri tom pretekom frmole v Kórei aj trošku pokukať krajinu, nejaké výlety?
Ďuri:
V Kórei máš deň. Vždy sa snažím aspoň trochu spoznať cudzie krajiny. Je fascinujúce byť v inej kultúre. Rád si o krajine, kam idem, najprv niečo prečítam, aby som potom mohol porovnať moje predstavy a očakávania so skutočnosťou.
Pepi: Určite áno. Je tam na to priestor. Ale už ten samotný pobyt tam je super. Tá kultúra a tí ľudia to je úplne iné ako u nás. Je to zážitok.

climb.sk: Ako by si zhodnotil svoju formu? Na čo si trúfaš? Aké máš ambície? Sveťák je za dverami...
Ďuri:
Moje ambície a forma zhasli po páde v Tatrách. Ambície sú vysoké ako vždy :-) Cieľom je dostať sa do semifinále a potom zabojovať o finále. Ale finále je len v teoretickej rovine. Každým rokom sa konkurencia vyrovnáva a pribúda jej. Naše tréningové možnosti v Bratislave narušilo zrušenie steny v Auparku, ale dúfam, že improvizácia bude z časti úspešná. Mne sa liezlo dobre aj v letnej sezóne a začiatok zimnej prípravy tiež. No, necháme sa prekvapiť.
Mano: Hm, cítim dobrú psychickú a fyzickú pohodu. Tento rok ma zatiaľ nič nebolí, tak je to dobre. Celé tieto preteky sú do značnej miery aj o štastí. Vždy sa snažím dať zo seba maximum. Ak človek postúpi do ďalšieho kola, je hneď lepšia nálada. Tak Kórejci majú vysoké pricemoney :-)
Pepi: Forma nie je ideálna, ostatne ako vždy pred pretekmi. Teda aspoň u mňa :-) Jedinú ambíciu, ktorú mám a ešte ju nemám splnenú, je postup do semifinále, keďže som párkrát ostal prvý pod čiarou postupu do semifinále. Určite si chcem užiť dobrú partiu a lezcov, ktorých zo sveťákov už dobre poznáme a neskutočnú atmosféru pretekov ako v Kórei, tak v Saas Fee.

climb.sk: Pepi, ty si študoval v Bratislave stavarinu na STU. Pamätám si, že pokiaľ si bol v Bratislave, celkom si sa vyskytoval na stene v Auparku, ktorú ste na zimu prerábali na drytooling. Zažila som dokonca niekoľko pretekov, aj keď len z pohľadu diváka. Pred dvomi rokmi stenu zrovnali so zemou a v podstate teraz nie je kde trénovať. Aké sú podmienky na tréning s motykami v Prahe?
Pepi:
Steny v Auparku je veľká škoda, pretože tam bolo výborné prostredie ako na tréning, tak na preteky, ktoré mali jedinečnú atmosféru. Bola tam výborná partia ľudí, ktorá sa dnes veľmi nemá kde stretnúť.
V Prahe sú nejaké podmienky u Libora Hrozu, no tiež nie sú ideálne. V minulosti tam bolo aj pár pretekov, ale trénovať sa nedá. Akurát postavili pár ciest na stene Gutovka, kde bolo toho roku aj prvé kolo pretekov, čo je menšia verzia brnianskej steny. Problém je v tom, že tam nie je s kým liezť, keďže tam chodí málo ľudí. Alebo ešte nepoznám nejakú partiu :-D

climb.sk: Pepi, ty máš aspoň aké také možnosti v tej Prahe. V Bratislave bol Aupark v zásade jediná možnosť. Chalani ako a kde teraz trénujete s motykami? Čo stena pri Olympii v Brne?
Ďuri:
To je pravda. Aupark chýba, aj keď zase na druhej strane spôsoboval deformáciu v podobe krátkych bouldrových ciest. Charakter by nevadil len dĺžka v porovnaní so SP bola polovičná a to bol a je problém pre nás. Ale tento rok sme začali improvizovať, tak uvidíme či sa to osvedčí.
V Olympii som bol dvakrát minulý rok na pretekoch a tento rok pred pretekmi. Stena je super no mimo pretekov tam nesmiete liezť s mačkami. Neviem, aké boli pretekárske cesty, no tie pred pretekmi v lezkách boli príjemné na rozhýbanie. No na tréning SP sú ľahké, kvôli tomu sa mi tam neoplatí ísť. Je to drahé a náročné na čas.
Mano: Áno, Aupark bola dobrá stena na tréning v zime. Chodila tam stabilná hŕstka ľudí, bolo aj kopec srandy. Ešte pred tým sme si v oddieli urobili takú bouldrovku, kde sme s Andym liezli hlavne v zime. A ešte tu boli suché previslé stromy a betonové múriky. Dnes to je v Bratislave horšie pre potenciálnych pretekárov. Ja osobne mám svoju malú bouldrovku viac menej na drytool. Brno môžeme po rokoch závidieť, je to fajn možnosť zatrénovať si.

climb.sk: Ďuri, v čom spočíva tá improvizácia? Hľadáte v lese previsnuté stromy a hurá na ne?
Ďuri:
Aj to je možnosť, ale tam už na sveťák nenatrénuješ. Improvizácia je v podobe bouldrovky, ktorú si spravil doma Maťo v garáži, mne kampus upravil Marek Repčík na zbrane, Pepi si makol a tak máme bouldrovku uňho na povale v Kokave tento rok. No na sveťák nie je kde trénovať. Ja mám zatiaľ moju bouldrovku len v hlave:)

 

 

Caption of the figure above.

Pepi Leško

 

climb.sk: Preteky u nás a v Čechách skoro vždy prebiehajú na preglejke a kameňoch. O naozajstnom ľade sa dá iba snívať. Asi najmä kvôli podmienkam. Na sveťákoch sa na zaľadnených stenách už dá hovoriť o lezení ľadov. Mohol by si popísať rozdiel? Čo je lepšie? Ľad alebo preglejka?
Ďuri:
No toto je stála diskusia. Toho ľadu aj na svetovom pohári je každým rokom menej. Je tam viacero faktorov. Zmena klimatických podmienok je tiež jedna z nich, aj keď nie tá hlavná. Každým rokom výkonnosť a počet pretekárov na SP rastie, to kladie aj vyššie konštrukčné nároky na profily stien, kde ste obmedzení ako aj lezci gravitáciou. Toto by však nebol hlavný problém. Ten je v počte pretekárov. Totiž zabezpečiť rovnaké podmienky pre 60 pretekárov nie je na ľade jednoduché a ani reálne. Preto sa od ľadu upúšťa a taký je aj trend mixového lezenia. Jedine v Rusku sa o to snažili, keď každý pretekár mal svoj vlastný ľadový barel, ktorý tam vždy zavesili, no mohli si to dovoliť z dvôvodu okolitej vonkajšej teploty, no zase to predĺžilo sedenie v izolácií.
Mano: Ani na sveťáku, či MS to už nie je také ľadovo jednoznačné. Veľa záleží od podmienok. Ono to nikdy nebolo také klasické ľadové lezenie. Na Slovensku bola iba jedna akcia v ľade v roku 2000 a v Čechách myslím dve, keď nepočítam preteky v rýchlosti vo Vire. Existujú preteky na čistej skale (Kandersteg a pod), ale tu sú možnosti obmedzené. Tak sa to robí na "preglejke". Ale nelíši sa to tak markantne, ako v letných pretekoch. V drytoole sa do veľkej miery používajú ozajstné kamenné chyty. A stále je človek vonku, to je hlavné.
Pepi: No na sveťáku je to tiež v podstate bez ľadu, keďže jednak nedokážu postaviť takú ťažkú cestu a nevedia garantovať ľad v tomto počasí. No každopádne sa tam vyskytuje viac ľadu ako u nás. U nás nie je ľad vôbec. Na sveťáku sú na 90% kamenné chyty a často sa ti stane, že nedokážeš odhadnúť, ako máš ten daný chyt brať. A to samozrejme na teba negatívne vplýva a podstatne viac ti nateká, čo sa pri skalnom lezení nevyskytuje. Čo sa týka pretekov, nerozlišujem ľad a preglejku.

climb.sk: Poďme teraz na to z druhej strany. Pozrime sa na to ako ste sa k lezeniu a vlastne aj k drytoolingu dostali. Pepi, ty pochádzaš z Kokavy. Prakticky si vyrastal na skalách na Kaľamárke spolu s Ďurim. Na začiatku ste liezli absolútne bez teórie, vynašli ste si uzly na zlaňovanie, istenie a tak. Posledné roky o tebe počuť skôr v súvislosti s motykami. Venuješ sa teraz ešte skalnému lezeniu?
Pepi:
Určite sa venujem aj normálnemu lezeniu, akurát tento rok som nejako strašne málo liezol, čiže aj preto ma nie je veľmi vidieť. A ďalšia vec je, že som odišiel z Bratislavy, keď som skončil školu, čo mi aj trochu obmedzilo možnosti.

climb.sk: Ďuri, ty si originál z Bratislavy, ale detstvo si často trávil na Kokave. Tam si sa dal dokopy s Pepim. Ako k tomu prišlo? Začali ste spolu liezť, boli ste úplne bez teórie a skúseností...
Ďuri:
No ono to bolo tak. Moji starí rodičia prišli a bývali v Bratislave tiež, no mali na Kokave svojich rodičov. Boli zvyknutí na dedinu a preto na Kokavu často chodievali. V podstate vždy, keď sa dalo. A keď som prišiel ja na svet, tak to malo rovnaký scénar, akurát už sme nechodili za prastarkými. A tak som tu trávil veľa času. A tak postupne sme sa skamarátili aj s Pepim a tak začalo naše prvé pseudolezecké podnikanie.

climb.sk: Mano a ty?
Mano:
Som Prešporák, k lezeniu som sa dostal pred 15 rokmi. Základy a škola boli pod vedenim PhDr. Juraja Zaťka nášho predsedu HK Extrém Slovensko.

 

 

Caption of the figure above.

Maťo Grajciar

 

climb.sk: Ako sa zrodil prechod od skál k motykám?
Ďuri:
No motyka je veľmi starý nástroj, ktorý sa začal používať v staroveku, keď ľudia začali ovládať technológiu spracovania kovov a tak sa upustilo od kamenných nástrojov. Táto otázka nie je úplne dobre položená, ale teda k podstate. Cepín a mačky boli hlavnou pomôckou pri zdolávaní prvých horolezeckých túr. A ako všetky disciplíny športov, ktoré časom mutujú a rozvíjajú sa, aj lezenie s cepínmy sa dostalo do dnešnej podoby.
Ja som mal z prva záujem o zimné lezenia asi preto že zimu som mal vždy rád. S otcom sme podnikali rôzne skialpinistické túry, veľa sme lyžovali a hrával som aj hokej.
Mano: Ja som sa vyskytol so zbraňami, takže prerod sa nekonal. Keď som začal liezť, hneď ma to ťahalo na zimné výstupy.
Pepi: To bola automatika. Ako si písala, začínali sme s Ďurom na strome z vymyslenými uzlami. Potom sme pokračovali na skalách a keď Ďuro pokračoval s motykami, tak som sa pridal, keďže sa mi to tiež páčilo. Ako aj ostatné druhy lezenia.

climb.sk: K čomu inklinuješ viac? Čo je pre teba príťažlivejšie? Tešíš sa viac na zimu alebo na leto?
Ďuri:
Nepreferujem ani jedno obdobie. Baví ma všetko. No keď som začínal liezť, mal som pri letnom lezení problémy so zápalom šliach a tak som 3 roky liezol hlavne s cepínmy, lebo to menej bolelo. Postupne ako starnem a leniviem, pravdupovediac sa mi už mrznúť niekde v horách a viacdĺžkových športových zimných, letných cestách nechce. Pre nás zamestnaných otcov sú ideálne skalky :-)
Mano: Teším sa viac na zimu.
Pepi: Všetko je v rovnováhe. Všetko má svoje čaro. Ako bouldering vonku, tak aj skaly, aj zima. Všetko má to svoje pekné a všetko leziem rovnako. Zima mi je sympatickejšia ako ročné obdobie. Ale normálna zima! Nie ako to čo máme dnes. A čo sa týka lezenia, nepreferujem žiadnu disciplínu.

climb.sk: Ako znášaš zimu, ktorá k tejto lezeckej disciplíne neoddeliteľne patrí?
Ďuri:
Zimu dobre znášam doma za televízorom s vareným vínom v ruke.
Mano: Zbožňujem zimu. Brrr
Pepi: Buď máš zimu rád alebo nie. Ale určite si na to treba zvyknúť. Zvlášť, keď lezieš ľady, tak zvyknú mrznúť ruky, čo býva celkom bolestivé, ale určite sa radšej budím do mrazivého rána, ako do horúceho.

climb.sk: Chodievaš liezť s cepínmi aj von? Či už do nejakých vychytených alebo aj menej známych oblastí? Alebo ťa to baví len na "umeline"?
Ďuri:
Umelina či so zbraňami alebo bez je pre mňa forma tréningu, relaxu. Je fajn sa stretávať s ľuďmi podobnej úchylky. Ozajstné lezenie si užívam v prírode, či letné alebo zimné. Viac ma baví viac dĺžkové. Áno chodievam liezť aj so zbraňami von. Tatry, alpy, raj...ľady, mixi, drytool.
Mano: Tú kasickú umelinu veľmi nemusím. Mám takú nepísanú alergiu na prach. Takže od istého času sa na umeline zdržujem málo. Samozrejme, radšej chodím von do vychytených aj menej známych oblastí.
Pepi: Chodievam aj von, ale určite by som mal viac. Len nejako časovo to nie vždy ide. Ale super je to, že keď si aj na umeline na drytoole tak si vonka lebo vnútorné steny na drytool nie sú.

climb.sk: Čo najťažšie sa ti podarilo vyliezť? Ktorú cestu si najviac ceníš?
Ďuri:
Mix M12+, skala 8a+. Je ich viac, na ktoré rád spomínam. Nie je to ani tak o cestách, ako o ľuďoch a situáciách, na ktoré s úsmevom spomínam.
Mano: Všeličo som si vyliezol, ale názvy si ani nepamätám. Pár M9,10 tam bolo a v skale okolo 9-. Ani neviem, ale taký silnejší zážitok mám, keď sa nám s Andym Kollárikom podarilo v zime vyliezť Supercouloir na Tacul. Bol to taký prvý vážnejší pobyt v Alpách.
Pepi: Ja som teda toho veľa nevyliezol so zbraňami, ale v nejakých M10 som sa celkom dobre pohyboval. Ale nikdy som žiadnu nedoliezol. Buď mi chýbala vytrvalosť, alebo nebol čas sa tam vrátiť a vyliezť to.

climb.sk: Pomáhajú ti nejako nalezené metre, skúsenosti a technika získané na skalách pri drytoolingu? Z mojho pohľadu je ten drytooling len taká drevorubačská sila a vytrvalosť...
Ďuri:
Určite a aj naopak ešte viac. No nesúhlasím s tým, že je to čista drevorubačina.
Mano: Každý nalezený meter pomôže. Dokonca nám vždy pár dní, týždňov trvalo adaptovať sa na zbrane. Je to niečo celkom iné. Na skale chyt cítiš v ruke. Tu koľkokrát ani nevieš na čom visíš, čo držíš. Silová záležitosť to je, ale potrebuješ vytrvalosť, aj techniku. Ako pri viacerých športoch.

 

 

Caption of the figure above.

Ďuri Švingál

 

climb.sk: Venuješ sa okrem lezenia aj iným športom?
Ďuri:
Určite. Je to prospešné pre celkový rozvoj, ale hlavne ide o zábavu :-) Lyžovanie, hokej, motokros, plávanie, behanie, človeče nehnevaj sa...
Mano: Áno, mám rád šach, golf a pár outdoorových-adrenalinových športov.
Pepi: Áno. Tento rok som sa práve veľa venoval znova volejbalu, a preto som asi aj menej liezol.

climb.sk: Pepi, ale volejbal je celkom šupa na prsty. To asi nejde veľmi dohromady s lezením...
Pepi:
No to veľmi nie, ale určite mi lezenie pomohlo pri volejbale, čo sa ale nedá povedať naopak.

climb.sk: A si aj dosť vysoký. Pri volejbale isto výhoda. Je to výhoda aj pri drytoolingu?
Pepi:
Určite, aj keď sa dostávam často do situácií, kedy je to nevýhoda. Napr. na posledných pretekoch v Žiline som vo finále vypadol práve kvôli svojej výške, lebo som sa nebol schopný naskladať, ako bolo treba. Ale môžem povedať, že mi výška viac pomáha ako uberá.

climb.sk: Taký bežný divák smrteľník vidí na pretekoch v drytoolingu prilbu s plexisklom alebo mriežkou cez tvár. Na nohách kopa ostrých hrotov. Na sedáku priviazané jedno tenké lanko. Nebojíš sa, keď lezieš s tými motykami, že si vybiješ zuby alebo klepneš kladivkom do čela? Alebo že si pri páde jednou mačkou pretneš lano a druhou si zaryješ do lýtka? Ono predsalen, na skale cítiť, čo prstami držíš, ale ani srnka netuší, kedy ti tá motyka drží a kedy z chytu strelí. Prihodilo sa ti už nejaké podobné zranenie?
Ďuri:
Našťastie nič také vážne. Rozbité ústa, nos, hlava, prepichnuté lýtka, ruky, všetko v norme. Hokej je horší...
Mano: Jasné, keď sme skúšali motyky na Platni, tak mi namontovaná lopatka takmer vylupla oko. A potom ešte pár malých zašívaných obočí. Inak je to bezpečné.
Pepi: Ja som si akurát pichol do stehna pri lezení na rýchlosť minulý rok v Rumunsku a párkrát zaškrabol do lýtka, takže skôr také ľahšie zranenia. O triafaní do zubov, by vedel rozprávať Ďuri. Keď naberieš skúsenosti, tak si dávaš pozor aj na takéto veci automaticky. Ako na zuby, tak aj na lano. A na ostatné veci preto treba asi viac skúseností pri drytoole ako pri normálnom lezení a to som nespomenul paragány. Úrazov som videl viac. Aj na sveťákoch sa aj šilo, ale to väčšinou len pri pretekoch na rýchlosť, kde je riziko podstatne väčšie, ako pri obtiažnosti.

climb.sk: Čím sa živíte chalani?
Ďuri:
Vyštudoval som strojnícku fakultu na STU, odbor nízko-potenciálna energetika. Máme rodinnú firmu. Zaoberáme sa projekciou, dodávkou a výrobou chladiacich, mraziacich, vetracích a vykurovacích systémov, okruhov, zariadení pre priemysel, komerciu a fyzické osoby.
Mano: Mäsom.
Pepi: Pôvodne som robil doma v Kokave. Potom som bol skoro rok doma a potom som sa presťahoval za prácou do Prahy. Robím na stavbe stavbyvedúceho pre technológie (vykurovanie, chladenie, elektro, atd.)

 

 

Caption of the figure above.

Pepi Leško

 

climb.sk: Mano, ty si predseda komisie ľadového lezenia a Ďuri ty si členom komisie. Mohli by ste mi prosím vás priblížiť, čo má komisia na starosti? Čím sa zaoberá a aké sú jej úlohy?
Ďuri:
Komisia má na starosti všetko okolo ľadových(zimných)pretekov a našich reprezentantov. Zabezpečuje prihlasovanie na svetové a európske podujatia pretekárov, ktorí sú nominovaní na základe svojich výsledkov. Na tieto podujatia nominantom aj finančne prispieva. Komisia zabezpečuje podporu domácich pretekov, metodickú a finančnú.
Mano: Ja som taký nepísaný predseda. Komisia ľadového pretekárskeho lezenia vznikla na základe našich skúseností z pretekov. Začali sme organizovať ľadové preteky na sucho (drytool) v Auparku, čo bol aj dlhšiu dobu široko-ďaleko kvalitný pretek a príprava na zahraničné preteky. Komisia spoluorganizovala preteky u nás (drytoolové), pripravovala kalendár na nasledujúcu sezónu a zároveň vyberala pretekárov na svetové podujatia. Zo začiatku bolo v komisii dostatok ľudí. Dnes je nás hádam menej ako prstov na jednej ruke. Komisia hľadá nové možnosti organizovania pretekov Majstrovstiev Slovenska, prípadne slovenského pohára. Chýbajú však zanietení nadšenci, ktorí aj niečo z vlastného času obetujú. Ako my pred desiatimi rokmi.

climb.sk: Mano, skús mi prosím ťa priblížiť, ako James prispieva pretekárom, alebo na čom všetkom sa podieľa?
Mano:
Ako som vravel, komisia pôsobí pod záštitou Jamesu, takže aj James sa podieľa na organizovaní a podpore pretekárov. Bez finančnej podpory Jamesu, by sme nemali preteky v Auparku, Trenčíne a teraz začínajúce v Žiline. Svetový pohár, MS aj ME sú pod UIAA a akreditovať sa na preteky je možné len cez domácu federáciu, čiže James. Ten hradí aj zápisné na tieto pretky. Za posledné tri roky prispel pretekárom sumami 1200€, 1320€ a 1106,88€ (2011, 2010, 2009).

climb.sk: Ďuri, tebe sa minulý rok narodila dcéra a s priateľkou chystáš svadbu. Pár týždňov dozadu si mal veľmi nepríjemný pád v Tatrách a skončil si dokonca v nemocnici. Ako ti rodina a narodenie dcéry zmenili život? Aké máš dnes priority? Lezieš až na hranicu svojich možností?
Ďuri:
Či leziem na hranicu svojich možností ti neviem ešte povedať, lebo zatiaľ moje možnosti skončili pomliaždenými rebrami a kolenami ? Ale áno, človek už nie je zodpovedný len za seba, musíš zhodnotiť riziká, ktoré ti pri danom cieli hrozia. Čo je však dôležité, že mám stále podporu rodiny, lebo vedia ako milujem šport a s týmto pocitom človek dokáže triezvejšie zhodnotiť čo áno a čo radšej nie.

climb.sk: Mano, ty si ako jediný ženatý a máš tuším 7-ročnú dcéru. Ako ti rodina a dcéra zmenili životné hodnoty? Púštaš sa do extrémov?
Mano:
Tak teraz sa lezenie samozrejme posunulo v rebríčku hodnôt na nižší stupeň. Lezenie je v rodine pochopené, veď boli časi, keď sme so Sylviou liezli aj ľady. Lezenie na totálnej hrane ma už tak nepriťahuje. Pred dvomi rokmi nás s Ďurom zmietla lavína pri zostupe z Matrixu. Vtedy mi tak prebehlo hlavou, že prečo toto všetko...

 

 

Caption of the figure above.

climb.sk: Čo si myslíš, kam sa uberá drytoolové/mixové lezenie u nás - na pretekárskej scéne a kam na vonku na skalách a ľadoch?
Ďuri:
U nás veľa ľudí lezie mixy a dosť aj drytool, lebo to je typické tatranské lezenie. V tom pretekaní nie je na Slovensku taký boom, ako vo svete, ale to je dané asi aj našou povahou.
Mano: Sa mi páči v posledných rokoch stúpajúci záujem o preteky v drytoole. A celkovo o túto disciplínu. Mixy, ako také, sú tu už dlho a stále sa lezú, čo je super.
Pepi: Drytool na Slovensku... to je ťažká otázka. Je to až príliš malá komunita na to, aby sa to nejak dalo hodnotiť. Ale zároveň mám prístup k väčšine informácií, čo sa kde udeje. Každopádne je tam posun k lepšiemu. Začína to zaujímať stále viac ľudí a určite sa budú liezť aj obtiažnejšie cesty. Akurát tie podmienky sa formujú pomaly a ľudia, ktorí by mali nato, aby to posunuli, nemajú čas alebo chuť.


Ďakujem za rozhovor.

Komentáre (5)

Rozhovor – Ďuri, Mano a Pepi... o drytoolingových pretekoch

10.01.2012 08:10:54
- adi

no pekne... drzim palce v korei ;-)

Rozhovor – Ďuri, Mano a Pepi... o drytoolingových pretekoch

10.01.2012 08:55:57

super - chlopi do teho :)

Rozhovor – Ďuri, Mano a Pepi... o drytoolingových pretekoch

10.01.2012 09:58:43

paraaada :) nech sa dari !

Rozhovor – Ďuri, Mano a Pepi... o drytoolingových pretekoch

10.01.2012 10:01:20
- palopalica

Držím palce chalani.

Rozhovor – Ďuri, Mano a Pepi... o drytoolingových pretekoch

12.01.2012 09:40:37
- Míra Matějec

Pěknej rozhovor kluci:) V Korei hodně štěstí a těšim se na Saas Fee.

Nový komentár

Ochrana proti spamu
tri -štyri = Prosím, počkajte. Overujeme, že ste to vy ...