trochu gýču

Tento článok by pokojne mohol začínať ako ten predošlí. Aj tu je jednou z ústredných udalostí pokusovanie v Mandale, do ktorej sme sa zavesili hneď po rest dayi. Humpi už mal nacvičené padanie z posledného kroku, ale pre veľký úspech a chytanie sa za hlavy celého publika sa ešte raz zhora preletel. To už sa začal chytať aj Mareček a tiež si raz z vrchu overil platnosť gravitačného zákonu a trošku si napravil dovtedy zdravú nohu. Kým chalani sa cítili v previsnutom profile na lištách ako doma, alebo tak aspoň vyzerali, ja som bojoval s každým krokom a najviac sám so sebou. Každou návštevou je síce vidieť progres, ale týmto tempom, mám do konca výjazdu čo robiť.

Renča, North Face Direct V2

V ten deň sa však Mandala dočkala svojho prvého slovenského prelezu. Kým sme prekladali vybrané slová, ktoré Humpi pravidelne používal po nevydarených pokusoch mladému americkému páru, Ondrov ukazovateľ nasratosti sa konečne dostal do červeného poľa a z uší mu syčala para, aby mu neroztrhlo hlavu. Obul, vyhlásil posledný pokus, poprášil, nastúpil, jebol... Zasyčal, zanadával, znovu poprášil, a prezhyboval celú Mandalu bez zaváhania a len s jednou zodratou pazuchou. A o tom, že to bolo úspešné obliehanie Mandaly svedčí aj to, že sme ako správni Slováci šírili osvetu a našu materinskú reč, lebo pri odchode už Humpiho mladá amíčka zdravila „Good bye k*k*t!“Ako to už býva u Humpiho zvykom, úspech má ne neho vplyv ako kofeín na pokusnú vevericu a neúspech z neho robí podráždeného, opusteného starca s vredom na zadku, a keďže teraz sa bavíme o úspechu, pokračoval v prstovom masakri v ďalších ťažkých bouldroch. Na jeho pokusy v Thunderbird V11 som sa síce len pozeral, lebo na mikrolištu, z ktorej sa skákalo až kdesi do vedľajšieho údolia  sa mi veru vôbec nezbiehali slinky, obzvlášť, keď sme v tom s Kubom strávili nejaký ten milimeter kože 2 roky dozadu. Ale keď Humpi tiež vytriezvel a s citom sa do prstov začala vracať aj bolesť, prestal loviť hromového vtáka a potiahli sme si matrace vedľa do môjho dvojročného restu Central Direct V10. Spoločnými silami sme vyladili software a keď sa tým po pár pokusoch Humpi prešiel, vstúpil som si konečne do svedomia aj ja a trošku sa hecol. To už ale fúkal vietor a čo nebolo priviazané k balvanu alebo k spoterovi, lietalo do doliny (ľahší spoteri museli byť prištandovaný o najbližší balvan, ináč aj oni lietali jak Aladin).

Yosemite Valley

Half Dome

Po ďalšom mamuťom steaku sme sa rozhodli pokračovať v rozširovaní obzorov a na druhý deň sme vyrazili na prieskumnú výpravu na západnú stranu Sierra Nevady. Využili sme príležitosť, ktorú nám naskytlo globálne otepľovanie a nedostatok snehu a vyrazili do Yosemitov, nakoľko pas bol prvý krát o tomto čase ešte otvorený. To čo sme si síce naplánovali na 2-3 hodinky cesty nám hravo vydržalo až do večera, lebo kde tu sa bolo treba zastaviť na nákupy, každých pár míľ bolo počuť vír v nádrži a bolo treba natankovať nejaký ten galónik, aby sme prebili neúprosné skoro 5000 stopové stúpanie a pri vjazde do zapadajúcim slnkom zaliateho Yosemitského Údolia som nestíhal na parkoviskách meniť optiku na foťáku a nastavovať si štyroch figurantov  pred El Captainom, pod Yosemitským vodopádom a Half Dome-om. Do Camp 4 nás bohužiaľ s karavanom nepustili, zakotvili sme teda v Upper Pine a vytiahli z kempára, koľko z medvedích pravidiel sa vzťahuje na takého 5 tonového drobčeka s akým brázdime Ameriku. Dozvedeli sme sa, že pre nedostatok toho bieleho bordelu, čo zvykne tak nepriemne zamočiť výlezy sú v údolí stále ešte aktívne niektoré medvede a keď sa oni nenakŕmia na nesprávne uskladnených potravinách turistov, rangeri sa nakŕmia na peňaženkách mastnou pokutou, lebo medvedie pravidlá vyzerajú poriadne prísne.

Nuda v USA aneb kto bude dnes "Chuj"?

Humpi, Thriller V10

Michael, Thriller ´82

V údolí sme sa prvý deň stihli len prejsť kým padla tma, ale druhý deň sme sa pustili do prieskumu všetkých klasík, ktoré Údolie ponúka. Už po prejdení si prvých troch sektorov mi bolo jasné, že jeden deň mi tu nebude stačiť a zaľúbený sa sem budem musieť vydať s nejakou bigwallovou výpravou a nechať sa ukecať aj do nejakej viacdĺžkovej dominanty Yosemitov. Nakoľko sme však mali len jeden deň, voľba bouldrov bola pomerne jednoznačná. Najprv sme sa v známom Thrillery za V10 chceli zoznámiť s tunajšou žulou, ale po hodinke sme smutný odchádzali ľahší o pár vrstiev kože. Dominator za V12 aj jeho sit-start verzia vyzerala na dlhé skúšanie a tak sme po pár ľahších bouldroch naukladali matrace pod megaklasiku Midnight Lightning V8.

Midnight Adidas Lightning

Tomaso, Midnight Lightning V8

Marečkovi sa do toho s pokazenou nohou moc nechcelo, Humpi ale neohrozene na pár pokusov nastúpil, keď pochopil, že rokmi ošmýkané nástupové police na nohy aj napriek svojej veľkosti moc nedržia. Midnight Lightning, čo to do highballu, ale nie je až tak o extrémne ťažkom kroku ako o kurevsky neistom pretlaku tak v 4 metroch a po tom, čo sa človek 10x šmykne z nástupového obrovského stupu, nechce sa mu vložiť slepú dôveru do obliny na hrane. Humpi teda Midnight Lightning vzdáva po prvom dolezení na hranu a začína moje snaženie. Tiež som sa trošku potrápil, kým som sa dostal na hranu a tam ma obliala rovnaká beznádej ako predo mnou Humpiho. Musel som si ale zachovať tvár proklamovaného highballistu a radšej hodiť chrbát do obetavej náruče nervóznych spoterov ako zoskočiť bez boja. Otočil som ruku na dlaň, zabral... joj, šmýka, zle je - jebnem tvárou napred, dúfam že Patrik mi dá číslo na jeho zubného chirurga...

Skoro špinavé trenky V8

A! zabrala nožka, nádej žije! Tlačím, tlačím, zvieram ritný zvierač, aby sa tlak neprejavil zafarbením treniek, od ktorého už nebolo aj tak ďaleko... Milimeter po milimetri sa blížim k vytúženej lište vysoko nad hranou, ešte päť centi, dva, jeden, mám! Už len nešmyknúť sa na napadanom ihličí a vybehnúť platňou až na vrchol. Poriadne vydýchať ukázať svetu holé polky a po strome zliezť dole... Len za osem ale pocit jak po dvanástke...

Renča vie zabíjať pohľadom, pozor na ňu... 

V Údolí sme k večeru skúsili ešte jednu jedenástku, ale mokvajúcim, zodratým prstom už nebolo pomoci a po rýchlej večeri sme sa vydali na púť naspäť dúfajúc, že nám vyjde benzín a pivo na druhú stranu Sierra Nevady. Aj keď najväčším výkonom nášho výletu bola len Yosemitská klasika a nejaká tá pekná fotka, boli sme radi, že sme sa tam v januári vôbec dostali a podľa závor na okraji parku, sme využili asi jedinečnú možnosť, lebo po nás do parku prišiel už len sneh a ľad a sedlá sa na zimu definitívne zavreli.

Renča, Space suite V3

Po Yosemitoch si to pýtalo ešte jednu lezeckú bodku a nakoľko baby sa zatiaľ moc lezecky nevyžili, vyberali oblasť ony. Voľba nakoniec padla na Sad Boulders a tak mali chalani ďalšiu možnosť doliezť si rozlezený Shizam a skvosty v „Ľadových jaskyniach“. Najprv sa ale Humpi rozhodol, že mi začne kafrať do highballovej sféry a pustili sme sa do vysokej V8 Lawnmover Man.

Humpi, Lawnmover Man V8

Bojovali sme, ale zabojovali a vybojovali. Potom prišlo na rad Andrejkino snaženie v Hauck a Loogie Sit-Start V5. Je neuveriteľné, že aj v bouldri, pozostávajúcom prevažne z dierok, dokáže založiť aspoň dva krát pätu. Po dlhom ladení optimálneho riešenia a ponachádzaní všetkých držatelných chytov sa jej nakoniec podaril pekný prelez, aj keď ku vrchu celkom dramatický. S Marečkom sme sa zatiaľ mrazili vo vedľajšej jaskyni a rýchlo prebili rozlezené Beefy Gecko V11 (Mareček) a Beefcake V10 (ja, keďže gekona som dobil už minulý rok).

Andrejka, Hauck a Loogie Sit-Start V5

Mareček, Beefy Gecko V11

Chalani si potom ešte chvíľu zanadávali v Shizame a ja som sa zavesil do Aquatic Hitchhiker V10. Po dlhom boji, s nástupovou pätou nad hlavou a nechutným deadpointom do plytkej dvojprstovej dierky som to na Marečkovu veľkú radosť vyliezol, lebo už zavesil lezečky na klinec a len mrzol pri spotovaní.

Mareček, Shizam V11

Kým my sme mrzli, Renča sa vyhrievala v Space suite V3 a neskôr aj v Toothless V3, tam jej však nakoniec chýbalo spojiť dlhý dolez s nástupovým načahovákom.

Renča, Toothless

Ďalší rest day, ďalšie čvachtanie sa v teplých kúpeľoch a na druhý deň poď ho zas do Mandaly. Po spotení všetkých nástupových chytov sme ale s Marečkom skonštatovali, že vlhkosť asi nebude na Bishop úplne štandardná, čoho ukazovateľom bolo aj sneženie na neďalekých kopcoch.

Andrejka, Mandala support team

Tomaso, Mandala V12

Mareček, Mandala V12

Po štandardnom rozkašovaní prstov sme na to hodili škaredý pohľad a bobek a presunuli sa na nižší kameň, kde si Humpi dokončil prst v ďalších neúspešných pokusoch do Thunderbird V11. Potom dostal ďalší dobrý nápad, spojiť highball Magnetic North V8 s Central Direct V10, čo tvorí jedenástkovú kombináciu North of Center. Keďže sme v ten deň už ale nevedeli znova zopakovať Center Direct, hecol som sa aspoň na vysoký pretlak v Magnetic North a spojenie snáď príde nabudúce.

Mareček, Saigon V6

Andrejka v highball za V3 a ani 34 bouldermatiek nepotrebuje...

Obloha hrozila každú chvíľu mokrým pádom a tak sme si už iba vyskúšali Haroun and The Sea of Stories V11 o ktorých sa snáď dočítate v poslednom pokračovaní. Teda ak sa stihne roztopiť čerstvo napadnutý sneh...

Tomaso, Haroun and the Sea of Stories V11

Správny spoter využije každú príležitosť na fotku...

Sad Boulders even more sad

PR Marečkovho umenia

pozdrav všetkým nadmerne pracovitým a lenivým

A bonus pre našich pravideľných čitateľov:

Humpiho krajšia horná polovička

Tomasova krajšia spodná polovička