Po návrate som vedela, že stojím pred nesplniteľnou úlohou, ktorú som chcela zamiesť pod koberec a tváriť sa, že sme o ničom podobnom nikdy nehovorili. Vytúžených a očakávaných výkonov som sa nedočkala. Mala som pocit, že nie je o čom písať. Ale niečo vo mne stále hlodalo (žeby svedomie?) a dozrelo to časom. Len výkony totiž nie sú to, čo robí lezenie lezením.

Náš výlet sa začal rysovať v máji, keď Osíkovi nepredĺžili pracovnú zmluvu. Situácia mierne depresívna, vyhliadky na zlepšenie mizerné, ponuky práce skoro žiadne a nádej, že toto leto si užijeme skvelú dovolenku a lezenie sa z nás pomaly vytrácala. Nebudem napínať, nakoniec to dopadlo nad očakávania, hneď prvá ponuka a prvý pohovor vyšiel a starú prácu od novej delili tri! týždne lezenia.

Caption of the figure above.

Ceuse

Naša voľba padla na Ceuse a cestou do Arca na nákupy a kúpačku, a ak to bude v tom teple možné, tak aj za lezením. Nákupy a kúpačku sme zvládli rýchlo, keďže ani jeden na to veľmi nie sme. Večerné Massone v tom teple nás tiež neuchvátilo, ale aspoň sme sa ponaťahovali. V Ceuse hlásili dážď, takže sme sa rozhodli, že ostaneme ešte jeden deň v Arcu. Voľba oblasti na tento deň  padla na novú oblasť, kde sme ešte neboli – Comano (z Arca smer Sarché a potom dedinka Comano). Oblastička je to malá, ale príjemná, ukrytá v lese a svietiť začína až neskoro popoludní. Hneď na prvý pohľad ma zaujala jedna skvelá linka. Scaia, krásne 7c+, 2 bouldríky a technické lezenie a ihneď som sa zamilovala. Štvrtým pokusom ma cesta pustila až ku zlaňáku a ja som z nej mala obrovskú radosť. To som ešte netušila, že toto bude jediná lezecká radosť, ktorú si spravím. Osman sa držal viac pri zemi a poňal to rozlezovo, z čoho vzišlo Fragolle con panna 7b+, OS. Keď sme z oblasti odchádzali teplomer v aute ukazoval 24 stupňov, kým sme dorazili k Lago di Garda, bolo to už 37, a tak sme radšej ani nezastavovali a hrnuli to ďalej do Ceuse.

Caption of the figure above.

naša posádka (Krupica ako hlavný maskot), foto by Zdeňek Runštuk

V Ceuse nás hneď na parkáči čakalo príjemné prekvapenie v podobe Míši a Romana. Vo Francúzsku sú už ako doma. Je zvláštne, že s niektorými ľuďmi sa proste stretnete bez toho, aby ste sa dopredu dohadovali a plánovali. A s inými sa dohodnete, a aj tak sa nestretnete. Čim to je?

Ďalší deň vyrážame plní motivácie štverať kopec a na rozlez volíme sektor Demi Lune. Hneď na úvod ma prekvapí prísne 6b+ Harley Davidson, alebo som sa v tom len zamotala? (Prvý náhľad do miestnej klasy). Neviem, tak ideme skúsiť ďalej. Krásna linka La Javanaise, 7a vyzerá lákavo. (Druhý náhľad do miestnej klasy a už mi bolo všetko jasné). V sprievodcovi píšu „great climbing with no tricks“. Podozrivé mi už malo byť, že Osman tam tak bojuje a celkom sa vybojí v odlezoch – a to on sa väčšinou nebojí a v 7ačkach tiež nebojuje. Dole sa ma pýta, či to nechcem ísť radšej na druháka. Už ma pozná lepšie než ja samu seba. Ale vravím, že je to LEN 7a-čko a tento rok sa predsa už nebojím. (V tej chvíli sa mi osud vysmial, ale ja som o tom ešte netušila). Stála som tam v strede cesty v nejakom rajbáku, istenie niekde v prdeli pod nohami, odporne oblé dierky, klepala som sa ako ratlík a nemohla som sa pohnúť z miesta. Avšak stáť som tam mohla aj hodinu, natiahnutá ako žaba s kopiou a expreska a ďalší chyt kúsok, ale dotiahnuť som na ne nemohla. Ževraj no tricks! Nakoniec som skočila po najlepšom chyte, čo sa tam našiel – po expreske. Zlaňák som ani nedobojovala a to som k nemu naliezla a zliezla aspoň tri krát!

O tejto konkrétnej ceste píšem práve preto, že to bola práve ona, ktorá ma odzbrojila na zvyšok výjazdu. V nej som nechala svoj morál. Ale vravela som si, že to nevadí, že mi ešte ostáva odhodlanie a motivácia.

S tým odhodlaním stúpame ráno do Cascád. Ananda, 7a sa mi podarí OS. Po tom včerajšku ani neviem, či mám radosť. Ale čaká nás ďalšie prekvapenie, kamaráti z Prahy. Takto neplánované stretnutia sú fakt super. Osík ešte pridá Vagabonda, 7c a zvyšok dňa strávime v Berline a rovnako pomenovanej ceste. Tá vyškolí snáď všetkých, čo do nej naliezli. Nohami bicyklujeme na tých vymydlených stupoch ako o život. Hore s pribúdajúcimi metrami zase ubúda istení a čaká nás letecký deň. Ako povedal Roman, v Ceuse je duch lietania, keď vidíte ako okolo vás lietajú všetci, budete lietať tiež. Osíka aj chalanov to chytilo rýchlo, ale ja som proste nemohla. Keď som videla tie odlezy, pády a výšku, bolo mi z toho akurát zle. Pekne potupne som tu skoro všetko liezla na druháka a aká som za to bola vďačná. A aj na druháka mi natekalo viac než dosť a to som si pred odchodom pochvaľovala, že aj vytrvalosť tento rok mám. Vytrvalosť bola. Presne na tie 20 – 30 krokové kolečká na bouldrovke. Ďalej ani krok. 

Caption of the figure above.

Osman vo Vagabundovi 7c, foto by Maťo Gunda

Caption of the figure above.

Filip v Berline, 7c

Na konci týždňa som už zo Ceuse musela utiecť do Orpierre spraviť si náladu. Tu boli istenia dané trochu priateľskejšie, takže som sa ani nebála, čo bola po Ceuse príjemná zmena. Mnoho ľudí by môj názor asi nezdieľalo, ale mne sa v Orpierre páčilo. Aj lezenie, aj dedinka a malo to takého svojho francúzskeho romantického ducha. (A dokonca aj voda a záchody boli na parkovisku J).

V Orpierre sme si spravili radosť cestou Destruction 7b+, Osík na OS, ja so Zdendom na 2. pokus, a Vojto s Pepom v tom bojovali 2 dni a ja musím povedať, že som fakt obdivovala ich odhodlanie a vytrvalosť a nakoniec to pustilo aj ich. Potom som išla Osíka istiť do Game Over, 8a. Už v prvom pokuse som videla, že už nemôže – včera sme to s tým lezeckým nadšením asi prehnali. Padol ešte niekde dole, ale rozhodol sa, že ešte dá jeden pokus. Zatiaľ som ja stihla padnúť v Meme, pas mal, 7c zhora z bouldríku. Bola som tak naštvaná, že som do neho nakričala, ako ma to istí a prečo tak letím, keď mám istenie pri páse. Ale bola som naštvaná hlavne na seba, že som spadla. Možno to poznáte, keď sa vám nedarí, vždy za to môže istič.

Teraz bol rad na mne, aby som sa ukázala, aký som istič. Osman už nemohol, ale videla som, že do toho dáva všetko a liezol fakt krásne. Zrazu, netuším, čo to bolo za fatamorgánu, sa mi zdalo, že padá a kričí pri tom. Ako správny istič som nechcela, aby padal nízko (ako ja predtým), takže som si do toho sadla (aby som skrátila pád) a aké bolo moje prekvapenie, keď som sedela na zadku na zemi. Iróniou bolo, že Osman nepadal, ale skákal do ďalšieho chytu a kričal pri tom. A kričal aj po tom, čo som ho stiahla dole. Ale na mňa. Celé Orpierre stíchlo a pozeralo na nás. Ja by som sa najradšej plazila kanálmi v tej chvíli. Leziem už 8 rokov, ale nikdy sa mi nič podobné predtým nestalo. Svojho času som dokonca bývala Rollce Royce medzi ističmi. Takže poučenie pre všetkých, čo sa dokážu poučiť z cudzích chýb: Nebuďte zlí na svojho ističa. On za to v 99% prípadov nemôže.

Caption of the figure above.

Orpierre

Caption of the figure above.

skvelá kúpačka blízko Orpierre je ideálny rest day, foto by Zdeňek Runštuk

Takže Game Over sa nekonalo, vlastne konalo a my sme sa vrátili do Ceuse. Zatiaľ, čo Osík začal pomaly zdomácňovať (Makach Wallou, 7c+, PP; Privilege du Serpent, 7c+, PP; Mirage 7c+, PP) a s vytrvalosťou nemal problém, ja som sa snáď v tom laktáte aj topila, alebo mi ho niekto tajne prisypával do jedla. Bolo úplne jedno, či som naliezla do 8a alebo 7b+, kroky šli urobiť všetky, ale spojiť to ani náhodou. Vôbec som nechápala, ako môže Míši nenatekať. V každej ceste som nadávala a v duchu si sľubovala, že cez zimu budem robiť aspoň 50 krokové kolečká.

Caption of the figure above.

Osman v Mirage, 7c+, foto by Zdeňek Runštuk

Caption of the figure above.

ja niekde na top rope, foto by Zdeňek Runštuk

A tak prišiel náš posledný týždeň, zatiaľ čo Osman stúpal po imaginárnom rebríčku vyššie a vyššie, ja zase naopak. Rozhodli sme sa, že sa ešte na deň vrátime do Orpierre. Už nejako prestával fungovať systém 2 dni lezenia a deň restu, takže sme museli zvolniť. V Orpierre Osík tento krát s prehľadom vykráčal Game Over. A po ďalšom návrate do Ceuse aj Carte Blanche, 8a. Ja som vo svojej ceste padala nižšie a nižšie, (a to už som prišla aj o posledné zvyšky odhodlania a motivácie), takže sme sa rozhodli zabaliť to a vyraziť domov.

Caption of the figure above.

Na záver chcem ešte dodať pár viet.

1, Náš výlet by nebol tým, čím bol bez kamarátov, ktorých sme tam stretli (a to nielen preto, že mal konečne Krupici, kto hádzať tenisáky J). Preto som rada za skvelých ľudí, ktorých v skalách stretávame.

Caption of the figure above.

skupinové foto, foto by Maki

2, Som lezec, nie spisovateľ, preto mi dúfam odpustite, ak je to príliš dlhé, nudné, s chybami...

3, Plním sľub.

4, Ďakujem Zdenkovi Runštukovi a Maťovi Gundovi za pekné fotky.