Caption of the figure above.

Deň číslo 0. (streda, 25. júla)

Je streda poobede, dovolenky sú podpísané, Milan s autom dohodnutý, času dosť, vecí v batohu akosi málo... Do odchodu je ešte nádherných dlhých 240 minút, čiže 4 hodiny. Pochlipkávam na balkóne kávu a testujem drum, aby som sa ubezpečil, že som nezabudol šuľať... A zrazu volá Maťo, že je už pod barákom a ja s hrôzou pozerám na batoh, na hodiny a zisťujem, že o 15 minút mám byť tam kde Maťo a navyše zbalený. Do toho ešte volá aj Hugo (ktorého berieme do BB) a v zápätí Milan a mňa triafa šľak, lebo všetci volajú práve keď nemám čas a musím sa baliť. Bezhlavo zvlákam kopy vecí k batohu a prestávam veriť, že sa tam všetky zmestia. Keď už sú dnu, neveriacky krútim hlavou a som si istý, že som na niečo zabudol... Ááááá, jasné, ešte chýbajú šľapky (do sprchy, na chatu, na vifónku a tak...). Lenže ich neviem nájsť... Tak beriem tenisky teda... Lenže tie sú väčšie... Hmm, vošli... Batoh je hneď plnší... Ok, všetko zbalené, ide sa! A kurva, toto je čo? Malý batoh plný lezeckého matroša aj s dvojčatami zostal vonku... Tak tu je teda pes zakopaný... Preto sa mi to zdalo akési malé... Vešiam všetko na seba a s asi 5 minútovým meškaním sa ocitám pri aute. Milan má trošku vrásky, keď vidí koľko toho vlečiem, ale nakladáme bez problémov. Po chvíli doplníme zostavu a obsah kufra o posledného člena a frčíme doďaleka na východ preč. Netrvá dlho a víta nás Smokovec. V bankomate dotankujem peňaženku, nachádzame Joža so Šutrom a stúpame na Hrebienok a k Zamke. Milan s Maťom sa rozbehli niekam dopredu a napriek avizovaným pauzám na občerstvenie pri každom potoku sa na nás vyprdli a tak sme s Dejvom radi, že dobiehame aspoň Joža, Šutra a dávame 5 minút veget a tabakovú siestu.

Po pár desiatkách krokov sa ocitáme na Zamke, víťazi etapy už dojedajú kapustovú a pijú pivo, my - pelotón si objednávame to isté, ja - delegát - zisťujem, že dnes (nielen) to napíšu na Holáka a potom sa nejak máme dohodnúť... Fasujeme ubytko, pozerám povalu priamo v chate, potom ďalšiu povalu a vyberám tú, kde je desať voľných postelí a prázdno, hoci mi cestou miestny ovčiak Leon takmer natrhol riť. Nejak sme dopili, dojedli, dopravili batohy na povalu, dokopali sa k nejakej hygiene a zaľahli. Neprší, zajtra ideme hore. Síce nikto nevie kade presne, ale ideme. Nazvime to pracovne, že: "omrknúť nástup". V praxi to znamená: zobrať všetko na lezenie a vyšľapať pod stenu a pokiaľ sa Iľkove proroctvo nenaplní, vyliezť niečo ľahké v západnej stene Lomničáku. Dobrú noc!

Deň číslo 1. (štvrtok, 26. júla)

Ráno, asi 6 hodín. Neprší. Keďže nevieme čo nás čaká, tešíme sa a ponáhľame... Jedine Milan vyzerá, že vie čo nás čaká, lebo tento nástup už pred pár rokmi absolvoval. Lenže Milan keď sa ocitne v tatrách stráca kontakt s realitou, a všetko je podľa neho blízko, ľahké a v pohode... Bodaj by mal pravdu.

Štartujeme celkom skoro (skúsenejší tatrofili by povedali: brutálne neskoro) a ukrajujeme prvé stovky metrov z chodníka na Térynu. Telíčka sa potia, funkčné prádlo maká koľko vládze, Milan vpredu oprašuje spomienky a my vzadu čakáme kedy už konečne odbočí a budeme tam. Po riadne dlhom čase obočuje a my nechápavo hľadíme do kopca a sami seba sa zdesene pýtame: To ešte tak ďaleko? No a ešte dosť ďaleko veru... Sem tam zazrieme mužíka a vyzerá to, že fajn. Nástup síce dlhý, ale nie nekonečný. Po čase sa to všetko nejak zamotáva, zneprehľadňuje a komplikuje... Niektorí borci majú pocit, že doľava, my s Milanom zasa, že viac doprava. Stúpame hore sutinou, mužíkov už nejak nestretávame, ale veď načo aj... Žľab ktorým ideme je jasná línia, nie je kam odbočiť, nie je kde zablúdiť, tak načo mužík? Po chvíli vidíme pod sebou znova Joža, Šutra aj Maťa a o nejaký kus nižšie uzatvára pelotón Dejvo. Takže nakoniec nechali ľavý variant tak a vybrali sa našou cestou... A kúsok vyššie nám dochádza... Nad nami žiadna stena, Milan uvidí vrchol Lomničáku a už vieme kde sme. Kúsok od hríbika s nápisom Lomnické sedlo, čiže pekne v prdeli.

(Dejvo uprostred Filmárskeho žľabu sa na chvíľu zamyslel...)

Namiesto Téryho kuloára sme išli hore Filmárskym žľabom. Smer bol cca v poriadku, ale je pol jednej a kým sa pod stenu došuchceme ferratou, bude už príliš neskoro na nejaké lezenie. Pomaly sa v sedle ocitla aj celá posádka a ideme vyššie, hľadať reťaze. Stúpame, stúpame, míňame miesto kde sa Stredohrot prekrýva s Gerlachom (kvoli oblakom ich akosi nevidno), stále stúpame a keď sme už kúsok pod Lomničákom a reťaze nikde, tak zasa klesáme a klesáme. Nakoniec sme našli dáky zlaňák, ale tade sa nám nechce, tak sa tam moceme až kým tie reťaze nenájdeme. To už sú asi 2 hodiny poobede. Napriek tomu ideme dole. Pod stenou je mokro, prázdno a do ničoho dlhého sa už nastúpiť neoplatí.
Maťo s Milanom, Dejvom a Šutrom sa vyberú Téryho kuloárom dole a my s Jožom ideme opáčiť nejaku dvojdĺžkovú cestičku, čo začína niekde pred koncom reťazí. Má sa to volať MINIaTÚRA (VII-) 2h. ale akosi netriafame a nakoniec je z toho jednodĺžková MikroTúra za asi tak 5+, pretože Jožo naplno využil dĺžku lana a vybáchal to až hore na rampu. Nejak sa mu tuším začali páčiť prvovýstupy a vlastné štandy... Vyzliekame vercajch, balíme a prenasledujeme chalanov pod nami. Dole Téryho kuloá

rom to ide zväčša v pohode, ale nájdu sa aj miesta, kde trochu blúdime a trochu lezieme. Pod sebou už vidíme chalanov, tak je len otázka času kedy sa všetci znova stretneme a ďalšiu cestu pohľadáme spolu. Odbočuje to popod stenu doľava, kúsok kosovkou, kúsok chodníkom, všade sú mužíci, nabudúce už hádam nezablúdime. Pre istotu si to na pár miestach ešte omužíkujeme aj sami. Potom sa ocitneme na chodníku z Téryny a domov už trafíme bez problému. Tohoročný prídel blúdenia máme snáď za sebou... Milan bol trochu smutný a obviňoval sa, že nám zrušil deň lezenia, ale ja to vidím tak, že osud...
Na Zamke sme okolo šiestej, na terase dávame večeru a pivo na Holáka a pomaly sa striedame v sprche (tak už viem, čo som zabudol... uterák. našťastie tam visí dáky erár, ktorý na drzovku využívam...). Z ničoho nič sa rozbrechá Leon a zdrhne kúsok za chatu do prieseku v lese. Keď tam šteká už trochu dlhšie, dievka z kuchyne sa ide pozrieť čo je vo veci a sucho skonštatuje, že zasa medveď. Všetci sme zvedaví a utekáme bližšie k Leonovi. A fakt. Asi meter od neho je hnedá huňatá guľa a v niečom sa tam prehrabuje. Keď na ňu zasvieti jeden z nosičov, guľa sa postaví na zadné, pozrie znechutene na nás a pomaly odkráča preč. Miestni vravia, že o chvíľku ho zasa uvidíme kúsok nad chatou na chodníku... A fakt. Pomaly si to tam celé obišiel a ako sa obajvil, tak sa aj stratil. Šuter vyliezol zo sprchy a nechcel veriť, že medveď. Nuž ale medveď. Fakt.

Deň číslo 2. (piatok, 27. júla)

Ďalšie ráno bola v pôvodnom pláne hokejka. Lenže pôvodné plány vychádzajú skôr výnimočne ako pravidelne. Proti nemu bol jednak fakt, že sme ešte nič nevyliezli (a do hokejky sme chceli ísť už rozlezení) a jednak fakt, že sme boli celkom slušne unavení a trepať sa hore tým hnusným kuloárom sa nikomu z nás nechcelo. Takže prišli na rad alternatívy... Žltá stena je o hodne bližšie. Sprievodcu máme... Na Dejva nechcem ísť zhurta, takže Korosadovicz (jedna dĺžka za 5, zvyšok tak 3-4) bude pre nás fajn voľba.

Milan s Maťom si vybrali nejakú Čiernu škáru, 5- len si v spievodcovi nevšimli takú bezvýznamnú poznámku, že: "klasifikácia je podstatne ťažšia ako udávajú prvovýstupcovia". Jožo zobral Šutra do nejakej 5-, Špárkou, ktorú však skombinoval s vedľajšou Martinovou cestou (6) a pridal nejakých pár desiatok metrov prvovýstupu, takže ani boh nevie čo to vlastne vyliezli a Šuter si v tom aj posedel, aj sa vybál, a na záver ešte aj dosť zaujimavo zlaňovali. M&M's naliezli do tej rozbitej Škáry a po dramatickej prvej dĺžke tam nechali šlingu a zlanili dole. Potom sa radšej vybrali za nami do Korosadovicza. Boli sme práve v treťom štande a M&M's v druhom, keď zahrmelo. Mňa to pohnalo a zrýchlil som tempo, M&M's to otočili a začali zlaňovať. Poháňal som Dejva, nech aspoň ten päťkový traverz lezie za sucha, ale nakoniec sa ukázalo, že zbytočne. Ďalšie hromobitie ani dážď sa nekonali a my sme v kľude doliezli na vrch. Potom sme o kus vyššie našli zlaňák a sutinovým žľabom poza stenu sme zišli k nástupu. M&M's sme našli dole pod stenou, Jožošutrovci práve bojovali v druhej dĺžke. Milan nám doniesol batoh spod steny k chodníku a tak sme ho pozvali hore na Térynu na pivo. Cestou na chatu a potom popri pive sme sledovali Joža ako vyrába ďalší prvovýstup a tešili sme sa na neopakovateľné Šutrove dojmy z tej cesty. Jeho prvá tatranská a hneď hentaká haluz...
Pivo je dopité, Milan trochu smutný, že zlanili a už druhý deň nič nevyliezli. Zvyšní dvaja chlapi sú stále v stene. Doliezajú poslednú dĺžku a telefónom im posúvam info o zlaňáku čo sme s Dejvom našli. Vyrážame dolu a keď sme poniže Žltej steny, zisťujeme, že na náš zlaňák sa vykašľali a zlaňujú len tak naverímboha stienkou do kuloára. Na jeden raz to nevydalo, vhodný hrot tam asi nikde nebol a tak sa s ďalším zlaňákom jebú ešte celkom dlho. My zatiaľ schádzame k Zamke a dávame pivo na Holáka a nejaké jedlo "snáďnienaholáka". Podarí sa nám stroviť aj nejaku sedemdecku tekutého mádža a tak sa nám popri sedení pred chatou zadky až tak veľmi nešmýkajú. Jožošutrovci sa k nám po nejakej hodine pridajú a tak zaraďujeme aj obľúbenú športovú disciplínu na dlhé večery a upršané dni - chuja. Dnes hráme extended verziu pre šiestich. Chce to dva balíky kariet a skoro všetkých horníkov von a kartové peklo sa môže začať.

Deň číslo 3. (sobota, 28. júla)

Plán je jasný... Vytrepať sa konečne v normálnom čase pod Z Lomnicu a už tam dačo vyliezť. S Dejvom máme zálusk na Puškáša (5), Jožošutrovci chcú Kopejkový pilier (5) a Maťo s Milanom sa zatiaľ nerozhodli. Keď dopĺňam do fľaše vodu v umývadle za chatou (žiadna ceduľa, že užitková voda alebo že nepiť! ), dievka z kuchyne na mňa prekvapene pozerá a pýta sa: "A vy to pijete? My také veru nepijeme, to je voda z potoka". Po 2 dňoch celkom zaujimavé zistenie... Nuž ale, treba dobaliť a vyraziť hore... Okolo pol siedmej už skackáme chodníkom a dúfame, že tam budeme dosť skoro na to, aby sme doliezli hore a zliezli nazad za svetla. Cestu pod stenu chválabohu poznáme zo štvrtkového zostupu, opačným smerom nám to však až tak rýchlo neodsýpa. Spotení ako kone si hladkáme ubolené kolená a s nádejou pozeráme hore kuloárom... Už nech sme tam.

Nejakí lezci sú už nalezení v stene, ďalší zliezajú nad nami po reťaziach, vyzerá to že dnes (veď sobota) bude husto. Snáď nám nikto nevyfúkne cestu. Podarilo sa. Sme pod hokejkou. Čakajú tam asi 3 poľské dvojky a jedna je už (je dosť neskoro, takže skôr "ešte len") v druhom štande. Ideme o kus vyššie a hľadáme nástup. Pauza príde vhod a kým všetko čo vidíme nad sebou skonfrontujeme so sprievodcom sme oddýchnutí.
Milan a Maťo idú tiež do Puškáša a začínajú ako prví. Počasie ako tak drží, je zamračené, občas sa to potrhá a uvidíme aj slnko, vačšinou však iba hmlu. Šutrojožovci idú o kus vyššie urobiť ďalší prvovýstup, tentoraz Kopejkový. Keď Maťo odlezie za Milanom, púšťam sa hore za nimi. Štand je tam luxusný dvojborhákový, dokonca aj nejaké postupové nity som pocvakal. Keď zakričím dole:"istím, lez!", Dejvo rozpačito krčí plecami, pretože sa práve rozpršalo... Kurva. No nič, polez aj tak, na štande počkáme a ak to neprestane, ideme dole. Moc sa mu to na mokro nepozdáva, ale dážď našťastie utíchol a druhú dĺžku už lezieme za sucha. Skúšam to ťahať s batohom, ale veľká výhra to nie je a tak ho na ďalšom štande znova nechávam Dejvovi. Cesta je nádherná, v pevnej skale, skvele odistená a kompaktná. Aj chalani nad nami si ju pochvaľujú.

V nejakej 5 dĺžke uvidíme vedľa seba Joža ako ťahá motúz do dosť exponovaných partií piliera a pýtame sa ho, či to tade má ísť aj podľa schémy. Keď sa dozvieme, že žiadne erárne štandy nenašli, lezie iba tretiu dĺžku a na konci prvej (70 metrovej) musel Šuter 10m nadliezť, aby Jožo zaštandoval, je nám všetko jasné... Chronický prvovýstupca sa nezaprie... Necháme ho teda na pokoji a doliezame našu kľúčovú trápne krátku dĺžku na ďalší (trápne dvojborhákový) štand.
Dejvo to vybojuje bez odsadnutia a ja uznanlivo kývam hlavou a idem mu šúľať cigu. Päťkový komín je na ťahanie v pohode, ale druholezec s batohom sa tam natrápi viac než dosť, lebo klasické komínové finty akosi nefungujú a batoh ho núti liezť mimo komína. Hneď ako do zobákov založíme oheň a potiahneme si, ozve sa hrmenie. No boha!
Serieme na siestu, frčíme za Milanom a Maťom... Rýchlo naťahujem polovyzuté lezky a utekám hore. Chvíľu je to položené a riadne zubaté, ku koncu dĺžky sa to však napriamuje a kúsok pod štandom si veru trochu aj zaleziem... Navyše zisťujem, že v zápale boja dáko málo zakladám a tak do špáry narýchlo pchám tutového frienda a rútim sa ďalej, štandovať. Do konca zostáva jedna krátka dĺžka. M&M's to už majú za sebou a ušli do bezpečia na Lomničák, my dvaja si ešte trošku zalezieme a Jožo so Šutrom - buď k nim Iľko milostivý - snáď to stihnú doraziť pred búrkou... Na konci cesty uvidím prasa a nestíham sa diviť. To jaký recesista sem osadil? Prehodím motúz, poodhadzujem všetko železo čo najďalej a s tým najnutnejším istím Dejva a modlím sa aby do nás nejeblo. Ešte asi 2x zahrmí, ale dážď nás nechytil a my sa celkom rýchlo prezúvame, balíme veci a šlapeme k zábradliu. Tam už čakajú klasické prekvapené xichty lanovkárov a občas cvakne aj nejaký foťák, lebo také ešte nevideli a možno doteraz ani neverili, že naozaj existujeme. A od dnes budú mať doma vyfoteného naozajstného horolezca...

Keď s Dejvom dorazíme do najvyššie položeného baru na Slovensku, pivo je už objednané a Milan s Maťom chlipkajú to svoje a pobehujú okolo a čakajú na nejaké vyhľady cez roztrhanú hmlu. Počko na hranici búrky však veľké šance nedáva. Chalani sa bavia výbojmi statickej elektriny a tešia sa ako to kope, keď sa jeden druhého dotknú. Mne sa to až tak veľmi nepáči a keď zaregistrujem, že všetko kovové naokolo bzučí a ježia sa mi vlasy, zdrhám do bezpečia budovy a odporúčam im to isté. Nejak ich to však neoslovilo a  napriek môjmu varovaniu sa stále motajú vonku po terase.

Blesky sa na šťastie nekonajú. Po nejakej polhodine sa na terase objavia aj Šuter s Jožom a sme komplet. Doobjednávame zvyšné 2 pivá, robíme nejaké vrcholové fotky a chystáme sa na útek dole. Okolo piatej sa nám darí opustiť zábradlie a s pár kvapkami dažďa si podávame prvé reťaze. V sedle sme tesne pred poslednou jazdou lanovky. Je nám to však prd platné, lebo lístky nemáme a ujovia lanovkári, čo sa o chvíľu povezú poslednou jazdou dole, na samaritánov rozhodne nevyzerajú. Bude sa šľapať... Najskôr serpentínami na Skalnaté, potom magistrálou na Zamku. Odsýpa to celkom fajn, pred ôsmou už držíme v ruke pivo na Holáka a rozmýšľame nad ďalším chodom. Maťo vybavil protekčný vyprážaný syr a dokonca so zľavou, takže nie je čo riešiť. Mňam.
Nasleduje striedanie v sprche, tradičné večerné telefonovanie, sedenie na hajzli a likvidácia zvyškov alkoholu z batohov. To sedenie na hajzli nám podaktorým už začína zaberať dosť podstatnú časť voľného času a tak nám dejvo posunie z lekárničky Endiex a z telefónu dobre mienenú radu, že Endiex je slabý a máme radšej skúsiť poldeci vodky s pol lyžičkou mletého čierneho korenia.
Tento liek sa nám pozdáva viac a tak sa teda liečime. Okrem toho dávame miesto potočno-umývadlovej vody radšej čaj a sme zvedaví na výsledok. No a popri tom samozrejme hráme karty a ťaháme virtuálne cesty zachytené chujogramom na papieri. Jožo to po skončení hry vždy opatrí krkolomnou schémou a lezieme ďalej. Až kým nezalezieme do spacákov. Vo vodorovnej polohe prebehla ešte diskusia na tému "čo zajtra?". Kolená sú v dezolátnom stave, črevá tiež, počasie sa má pokaziť, tak sme sa zhodli, že nedeľa bude rest day.

Deň číslo 4. (nedeľa, 29. júla)

Oči sa otvárajú poriadne neskoro, je už kúsok po deviatej. Búrka v čreve má dnes asi tiež rest day, alebo zabrala tá vodka s korením. Isté je, že návšteva WC prebehla úplne štandardne a nebolo ju treba opakovať. Okolo desiatej vyliezame na terasu, otvárame konzervy, čistíme cesnak, krájame všetko možné a tlačíme to do hláv. K tomu pridáme nejakú kávu z kuchyne a šúľanú cigu, aby bol "rest day feeling" dokonalý...

Na terase je celkom nátresk, turisti prúdia hore dole, len my sedíme, hráme karty a občas niečo pojeme, vypijeme alebo zhulíme. Podľa dievok z kuchyne sme leniví horolezci... Podľa nás sme rozumní a predvídaví horolezci a dvojhodinový lejak, ktorý onedlho začal, nám to potvrdzuje. Zostávame teda spokojne pri kartách a zo všetkých síl oddychujeme. Keď sa zotmie, presúvame sa dnu do jedálne a popri kartovaní riešime aj plán na ďalší deň. Západná Lomnica nie... ďaleko... Žltá stena... tiež ďaleko, ale dá sa... skúsime... Liezť je tam stale čo... Dejvo prichádza zvonka s telefónom a prináša nemilú zvesť... Ide domov o deň skôr. A zajtra namiesto lezenia mieri pod Téryho kuloár, kde predvčerom stratil bundu. Ta fasa... Idem tiež von telefonovať. Čelovka na hlave, nohy na kameni, na ktorom som našiel najlepší signál, batérka takmer na minime... Kecáme s mojou žienkou, kecáme, klebety premieľame a zrazu 30 metrov predo mnou na chodníku - medveď. Najskôr vidím len tmavú chlpatú masu, ale v zápätí zabliká pár červených okálov a mne je všelijako, len nie veselo. Vravím žienke, reku: "Musím končiť, je tu medveď", ale nejak to nepostrehla a kvákala ďalej... Nuž... Tak sa teda tvárim, že tam žiadny medveď nie je a kvákam ďalej tiež. Maco na mňa chvíľu hľadí a potom sa vyberie na okružnú jazdu po okolí. Sem-tam sa ešte vo svetle čelovky zalesknú oči, ale medzitým sa zobudil aj Leon a medveďa celkom úspešne zaháňa ďalej od chaty. Vybitá batérka končí náš telefonát a ja sa vraciam ku kartám a plánom a pivu na Holáka... Vydumali sme, že pôjdeme v trojke cestu Platňami a Jožo so Šutrom zasa Čiernu škáru. Teraz už treba iba vymodliť dobré počasie a poriadne sa vyspať.

Deň číslo 5. (pondelok, 30. júla)

No. Po daždi zvykne byť všetko mokré... Tatry nie sú v tomto smere výnimkou a tak balíme a nie moc nadšene stúpame mokrým chodníkom k mokrej stene. Kus pod Téryho chatou, kde chodník križuje potok, je o poznanie viac vody ako v piatok a prebrodiť to suchou nohou je celkom výkon. Oblačnosť sa však našťastie trhá a stále žije šanca, že skala obschne a predsa len niečo vylezieme. Pod stenou sme celkom rýchlo. Ani nie o hodinu a pol od štartu už naliezam do prvej dĺžky. Nie že by sa mi to zrovna páčilo...

Má to byť za 4, ale mokré lišajníky mi nedajú vydýchnuť a stále bojujem o život. Zakladám oveľa hustejšie ako zvyčajne, zliezam, vyliezam, mocem sa v tom a hľadám čo najsuchšiu cestu do štandu. Milanovi je jasné, že to čo predvádzam má od pohodovej štvorkovej lezenice ďaleko. Štand sa však podaril a Maťo s Milanom môžu, každý na jednom prameni, stúpať za mnou.
Ďalšia dĺžka je tak trochu cik-cak platňou a tak radšej 3x meriam informácie zo sprievodcu akoby som mal raz krivo odstrihnúť. Leziem do toho, je to o poznanie suchšie ako úvod. Keď nachádzam aj erárne istenia, stratená pohoda sa vracia nazad do mojej hlavy. Po pár zákrutách vo vzdušnej, ale celkom chytovatej a stupovatej platni nachádzam štand z nejakých skôb a červenej a modrej šlingy, dopĺňam to o ďalšie istítko a doberám chalanov. Potom ťahá dve dĺžky Milan a nad štvrtý štand idem zasa prvý ja. Má tam byť kľúčový flek, ale 6- nie je nič tragické a stena medzitým už úplne vyschla. Pomaly stúpam hore a dávam bacha hlavne na to aby som nezablúdil a aby som riadne predlžoval expresy. Trenie lana moc nemusím... Odsýpa to napodiv v pohode, cestou sa vždy objavia v pravý čas chyty aj stupy a sem-tam dokonca nájdem a cvaknem skobu. Kúsok pod horným okrajom steny je fajn miesto na štand. Zakladám, prevliekam slučku, pavúkujem, istím.
Chalani stúpajú ku mne a onedlho sa už všetci tlačíme v štande asi 20m pod koncom cesty a neďaleko od nás štanduje Jožo a doberá Šutra. Milan doráža zvyšok a po pár metroch hlási koniec skál a štand na trávnatej lúčke za hranou steny. Všetci piati končíme zhruba narovnako a už zostáva iba výšľap asi 150m hore k miestu odkiaľ sa zlaňuje. Viažeme uzlíky, zhadzujeme laná a s ďalšími dvojčatami na chrbte sa spúšťam dolu. V polovici je druhý zlaňák a od neho to naťahujem až dolu a chalani frčia po jednom za mnou. Až do momentu kým Jožo ako posledný nedorazí k dolnému zlaňáku a neskúsi stiahnuť laná z toho horného... Lanko sa nám kvalitne seklo a dole nejde ani o metrík... nuž, nabudúce budeme múdrejší a tam kde to ide (tu by to šlo bez problémov) budeme nechávať uzlíky za hranou, aby sme na ne pekne zdola videli... Jožo musel vyprusíkovať hore, posunúť to a zasa zlaniť a potom nás už chvalabohu nezdržiavalo nič.
Plnou parou vpred a nadol na Zamku na večeru a na karty a do sprchy a tak všelijako, ale hlavne rýchlo. A ešte na WCko, pretože črevné tance sa minimálne Jožovi zasa vrátili. Nuž, neveril v účinok vodky s korením tak musí pykať. Večer sme na chate už bez Dejva, trochu listujeme v sprievodcovi na tému Hokejka, Šuter vraví, že sa pôjde prejsť na Térynu a my s Jožom, Maťom a Milanom ideme skúsiť šťastie do tej Hokejky. Počasie má byť OK, stratégia prístupu je vymyslená (zo Zamky pešo magistrálou na Skalnaté, odtiaľ sedačkou do sedla, odtiaľ pešo a reťazami dole pod stenu) termín je vhodný (utorok, čiže vyhneme sa víkendovej tlačenici) tak ideme spať a nie je ťažké uhádnuť o čom sa mi bude snívať. Hokejka ma máta už asi od roku 2000... A zajtra sa ten sen možno konečne splní.... A možno zasa nie... Máme pred sebou posledný deň, tak držte palce, vidíme sa o 2 riadky nižšie...

Deň číslo 6. (utorok, 31. júla)

Budík ohlásil koniec noci, prebieha ranná hygiena, raňajky, balenie, a o pol 8 už vykračujeme s Milanom hore magistrálou. Maťo ide kúsok za nami, Jožo asi uviazol na WC. Počko je zatiaľ úplne skvelé, dokonca až také skvelé, že si v duchu nadávam, že som sa zasa nenatrel opaľovacím krémom a chytám z toho miernu paniku.

Predstava do červena ugrilovanej kože ma prenasleduje ešte na Skalnatom, kde skúšam nejaký krém vyžobrať od českých turistov. Ani oni však žiadny nemajú... Kupujeme lístky na sedačku a zírame koľko ľudí ide tam hore a koľkí z nich majú laná. Našťastie sa napokon ukázalo, že s tými lanami idú vodcovia s klientami na Lomničák a pod Z stenu idú okrem nás iba asi traja poliaci, ktorých viac ako nejaké lezenie zaujíma práve ferrata pod stenu a ďalej na vrchol idú kuloárom a po hrebeni. A tak sme teda znova pod stenou, namiesto slnka sa znova objavujú oblaky a my sa ocitáme uprostred nich. Podelíme si matroš, spolulezcov a my s Milanom ideme prví, Jožo a Maťo za nami. Štartujeme tesne pred 11h. Prvé dve dĺžky už poznáme spred pár rokov, ale aj tak sa s nimi nejako pridlho serieme.
Potom nasleduje tretia, prvý krok do neznáma, ťahá Milan. Minule som pozeral na tú špáru, ktorá by mala byť za 5 a nejak sa mi to nezdalo. Dnes pozerám kade ide hore Milan a už mi došlo, že keby som to ťahal ja, tak sa tam zapráskam v nejakej morde hnusnej kolmej bezstupovej tfujtfujtfuj. Milan vybehol pohodovým komínom do štandu a ja frčím za ním. Precvakáme železo a idem ďalej, má nasledovať traverz krížom Krížom.
Podľa popisov vzdušný a nie moc chytmi obdarený, ale päťkový... Tak sa odliepam zo štandu a hneď pri prvých krokoch sa nejak nemám o čo ďalšie prilepiť... Nakoniec spozorujem vodorovné poličky. Tak tam mám asi naukladať nohy... Ok, podvihnem sa vyššie a nohy sú tam. By sa zišlo aj niečoho držať... Pohľadám chyty, žiadne madlá, ale aspoň dáke mikroprdky tam sú... a na rovnováhu to bude stačiť. Vykračujem si po poličkách, nachádzam o poznanie väčšie chyty, potom aj madlá, potom zrazu už nie že poličky, ale priam celý chodník, cestou cvaknem dáku skobu a po pár metroch som na ďalšom štande. Hmm, pekné, ale skončilo to oveľa skôr ako som sa stihol trochu vybáť. No, nevadí, veď hore nás ešte nejaké chuťovky hádam počkajú...
Milan prebehne Krížom a keď zastane na štande začína jemne mrholiť. Púšťa sa ďalej v nádeji, že to dlho nepotrvá. Keď nastúpa (z môjho pohľadu) pod previs hokejky, začnem naňho pokrikovať, že či už našiel štand. Nenašiel, lezie vyššie... Keď zakričím to isté asi tretí krát, pošle ma do riti s tým, že mám istiť a držať hubu (ako je aj pravda). Že keď zaštanduje, dá mi vedieť. Neprešli ani 2 minúty a štand je cvaknutý, Milan istí a ja spokojný doliezam k nemu. Nasleduje ťažko sa tváriaci päťkový previs. Zatiaľ sme liezli iba také trojkové (v Puškášovi), tak som zvedavý, čo to povie. Stúpam, zakladám, cvakám, predlžujem, ukladám nohy, zasa cvakám, chytám madlo jak svet, prekračujem nad hranu previsu a je to za mnou.

Lano síce trošku drie, ale ďalšie metre sú už položené a kúsok nado mnou vidím vedľa seba dva nity a štandujem. Trochu krátka dĺžka, ani nie 20 metrov. Ale vďaka treniu lana by sa to ďalej asi ťahalo dosť blbo, bude lepšie zaštandovať a zubatý úsek s previsom odistiť odťiaľto. Milan s batohom to má o kus ťažšie, nalieza hore tak ako som išiel ja, a tvári sa nejak nespokojne... Až po chvíli nájde o kúsok nižšie lepší spôsob ako sa dostať cez previs a zrazu ho mám na dohľad. Dolez k štandu trochu mokrým kútom ho mierne rozhodí, ale nakoniec to prebije a frčíme ďalej. Má nasledovať kľúčová dĺžka 6 A1, alebo 6+ RP. Idem teda do nej. Mrholí. Nado mnou je pohodový komín, pochodujem hore po dobrých stupoch, občas založím, občas aj nie a stále nevidím nejaký šestkový problém. Prichádzam pod previsnutý blok s komínom a tesne pod ním nachádzam ďalší štand. Cvakám, doberám, istím a stále nechápem... To nemohla byť kľúčová dĺžka... Vyzerá to tak, že štand tesne nad hokejkou bol akosi navyše a šiestu dĺžku som mal ťahať až sem, kde štandujem teraz... Mrholenie ustalo, prichádza Milan a vymieňame si dojmy. Zhodujeme sa v tom, že to kľúčové miesto bude ešte kdesi vyššie.
Milan to síce nechcel ťahať, ale nakoniec sa rozhodol, že ide. Hneď nad štandom prežíva horúce chvíle. Do komína nad nami sa mu pchať nechcelo a tak odlieza do ľava a skúša naliezť do platne miernne previsnutým asi metrovým zlomom. Celé to tam ošahá, ale nič sa mu nezdá byť dosť dobré. Pozerá, kade by zliezol, ale cesta nazad vyzerá ťažšie ako cesta hore. Trochu ho hecnem, zatne zuby, prsty, lezky aj zvierač konečníka a je nad tým a ďalej už stúpa pohodovo až ku kľúčovemu fleku.  Je to taký kolmý výlez do položenej platničky so špárkou, z ktorého vidno visieť nejakú fialovú reep šnúrku. My dole na štande (medzičasom už všetci traja) čakáme čo sa bude diať a ako to pôjde.

Milan nastúpal až tesne pod fialovú šnúrku a medzitým cvakol nejaké skoby. Jedna je dokonca tesne vedľa šnúrky, takže má istenie nad sebou, keď sa bije s výlezom. Bohužiaľ, čisto to nevyšlo, 2x si sadol, kým našiel spôsob ako tade vystúpať. Trošku sklamaný dolieza na ďalší, tuším už ôsmy štand. Beriem bágel a frčím za ním zvedavý čo ma tam čaká. Miesto je síce kus do kopca, ale nohy naširoko ma dobre držia a rukami ochytám všetko vo výleze a zisťujem, že bočák bude dobrý na sokola, len nohy vľavo držia mizerne. Ale horné lano... nie je problém to risknúť a skúsiť... A tak sa do toho opriem a nohy podržali a som hore. Potom ešte jedna dĺžka hore päťkovým komínom a mal by byť koniec.
Začínam toho lezenia mať už akosi dosť, v komíne viac bohujem ako zakladám, nechce sa mi do toho napchať a tak to leziem príliš vonku, exponovanejšie, ale mám viac miesta a menej klaustrofobický pocit. Zapchám tam nejaké friendy, prenadávam sa tadiaľ do položeného terénu a nachádzam posledný štand, porisko z lopaty a neďaleko ešte velký zlaňovací borhák. Sedím na začiatku lievika, kde už začína chodecký terén, takže máme dolezené. Čoskoro sa vo výleze z komína objavuje Milan, balíme veci a kráčame hore k zábradliu. Už sme skoro hore, keď nám zrazu stuhne krv v žilách a zhora začujeme hysterický výkrik "Proč se nejistíte?!?!" od nejakej českej mamičky s dieťaťom. Kurva, jak som sa zľakol... Nádych, výdych, pokojne... Mamičke vysvetlíme, že keď lezieme, tak sa samozrejme istíme, ale keď kráčame, tak to už nie je nutné... Vyzerá, že pochopila a fotí svoje dieťatko uprostred matroša čo sme medzitým nahádzali na lavičku na terase. Mladému podávam prilbu, ale nechce, bojí sa ma. Asi som sa mal oholiť...
Objednávame 2 pivá a spokojne si stisneme ruky. Dobré to bolo, skvele to vyšlo s počasím, stálo to celé za to. Síce na poslednú chvíľu, ale predsa - sen je splnený. Počkáme ešte Joža s Maťom, rýchlo doobjednáme ďalšie dve pivá, zjeme nejaké horalky a iné zvyšky z batohov, dáme šuľanú cigu, Jožo dáva kolovať aj slávnostnú cigaru a pomaly treba myslieť na zostup. Posledná sedačka nám ide tuším o šiestej. Hore sme došli o pol štvrtej, ale čas tam nejako rýchlo uteká. Za sprievodu užasnutých pohľadov lanovkových pasažierov opúšťame zábradlie a klesáme reťazami dole do Lomnického sedla. Tam si ešte chvíľu počkáme na sedačku a vezieme sa. Zasa mrholí. Nevadí. Pár km na Zamku a ďalších pár dole do Smokovca už nejako prežijeme...
Na Zamke ešte dávame halušky, pivo a ťažké bágle si hľadajú miesto na našich chrbtoch. Lúčime sa s posádkou chaty a mizneme dole. V duši spokojnosť, v črevách zmätok, v hlave vír dojmov z posledných dní. V Smokovci čaká Milanov kamoš s jeho autom, rýchlo sa lúčime a Milan vezie Šutra do Popradu na vlak. Potom šľapeme s Jožom a Maťom dolu na koniec dediny k Jožovmu autu. Posledné stovky metrov mám už celkom dosť. V aute skoro okamžite zaspím a budím sa až na nejakej benzínke, kde tankujeme kávu a colu a potom znova spánok až po Nitru. Jozef nás zachránil rozvozom až domov, za čo mu patrí nekonečná vďaka.
Bum! Batoh na zem, vyzuť, do sprchy, do pyžama a spať. Na nejaké meditatívne rekapitulácie s kávou na balkóne nie je síl. A ráno sa ide do roboty... Jebau to pes! :)

P.S. Na ZŠ som mal vždy dvojky zo slohu. A nikdy mi tá mrcha nechcela dať jednotku. Tak toto máte teraz všetci za to!!!