Bouldristi v horách alebo človek mieni, Pán Boh mení...
-
Ak čakáte v tomto článku nejaké výkony alebo prelezy, ďalej ani nečítajte. Nič také tu nenájdete. Život lezca pre mňa nie sú len výkony. Aj keď sa o ne pokúšam. Ako napísal vo svojej knižke Filip Šilhán: „...je to predovšetkým cesta.“
Bolo to už v roku 2006, keď som prvý krát čítala o Metallice. (Metallica vedie na Mnícha v poľských Tatrách, má 6 dĺžok – cca. 9-, 8+, 9+, 8+, 7+, 8+). V tom čase ju preliezol Jožko Krištoffy s Kvakom na flash. Už vtedy som v duchu užasla nad tým a vravela si: „wau, to by som raz tiež chcela, vyliezť ťažkú cestu v Tatrách“. Aby ste boli v obraze, v tom čase som celkom poctivo nacvičovala 7- ky. No niekde sa mi to uložilo asi do podvedomia, ale viac som to neriešila.
Ďalší impulz prišiel s Montanou 5/2008, kde vyšiel článok o najťažších cestách na poľskej strane Tatier. Metallica sa tam popisovala ako jedna z najkrajších. Tú Montanu mám odloženú dodnes. Stalo sa to mojím snom.
Jožkove slová, že do Metly mám ísť bez obáv a nemusím sa ničoho báť, mi dodali odvahu a ja som si povedala, že to tento rok snáď konečne skúsim. Avšak po návrate zo Ceuse som stále nemohla vypátrať, kam sa stratila moja motivácia. Liezť sa mi veľmi nechcelo a trénovať už vôbec. Vravela som si: „do prdele, teraz mám byť v najlepšej forme, pripravená na Metlu a som na tom najhoršie za celý rok“. Ale aj tak sme každý víkend kontrolovali počasie a čakali. Na Metlu som proste chcela. Už som sa obávala, že kombinácia pekné počasie a víkend nikdy nenastane, ale dočkala som sa aj toho. Spomínala som na slová Martiny Cufar: „if we do not have power enough, we can still do it with motivation“ a tešila sa.
Keď si to teraz premietam v hlave, musím sa smiať. Vtedy som ešte nevidela ako oproti sebe stoja moje naivné predstavy a realita. Aby som vás uviedla do obrazu, moje skúsenosti s viacdĺžkovými cestami pozostávali z jedného výjazdu do Verdonu a jedného letného kurzu v Tatrách. Osman, bouldrista, začal intenzívnejšie liezť s lanom tak 3 roky dozadu. Myslela som si, že to nebude predstavovať problém, ale...
Takže nabalení sme v sobotu ráno vyrazili smer Lysá Poľana. Naši ma varovali, že v správach hlásili, že cez víkendy tam bývajú kolóny čakajúce na parkáč. Ja som ešte frfľala, že prečo vyrážame, tak skoro a čo tam budeme zvyšného pol dňa robiť. Keďže som typ človeka, ktorého osud môže aj fackovať, a aj tak si to málokedy všimne, tak sme veselo prefrčali voľné parkovisko na slovenskej strane a vydesení sme zistili, že sa nemáme kde otočiť. A tak nám nič iné neostávalo, len prejsť okolo 5km štrúdle poľských aut a zaradiť sa na koniec. O hodinu neskôr sme predsa len zaparkovali na tej slovenskej strane.
Cestou na Morskie Oko som to ja videla nejako takto...
.jpg)
Caption of the figure above.
A Osman asi takto...
.jpg)
Caption of the figure above.
Obaja znechutení sme si pri Oku dali prestávku a frčali ďalej. Lenže zlým smerom. Ženy a mapy. Čo viac dodať. Bola by to pekná prechádzka okolo plesa, nebyť tých 15 kilových báglov na chrbte a 10 km v nohách. Takže hodinová zachádzka. Znova sa vraciame ku chate a dávame pivko. Úplne hotoví sa už vyberáme konečne správnym smerom. Čo nás teší, je fakt, že aj ľudí ubúda. Nejaká dobrá duša nám ešte poradí ako pod Mnícha a nájsť bivak a o 6 večer tam konečne aj dorazíme. Spomínam na to, ako som nadávala, že vyrážame tak skoro a čo tam budeme pol dňa robiť. Teraz som rada.
Osman zaspáva ešte pred 7 hodinou. Celkom mu závidím. O 8 prichádza stádo asi 11 kamzíkov. Väčšina je tak 20 metrov od nás, ale jeden nám fučí priamo nad hlavou. Schovávam sa do spacáku a budím Osmana, ale ten spí ako zarezaný. O 9 začínajú kamzíky šantiť a počujem len buchot kopýtok , sem tam zhodenú skalu a v spacáku ma trhá, ako keby som deň predtým sledovala nejaký horor. O 10 schádzajú s čelovkami ešte poslední lezci z Mnícha. O 11 začínajú byť vidieť krásne hviezdy. Obloha je jasná. Bolo pol 1, keď som sa posledný krát pozrela na hodinky. O pol 3 ma budí Osman, že sú vidieť krásne hviezdy. Nie, nemám chuť ho zabiť. Hovorí mi niečo o tom, že sa nesmiem na nič sústrediť a nechať myšlienky len tak plynúť. Asi sa mi to podarilo, lebo som konečne zaspala a zobudila sa až pred pol 6.
Budím aj Osmana, ale tomu sa zo spacáku nechce. Pozorujeme vychádzajúce slniečko a o 6 už vidíme prvých lezcov šlapať pod stenu. Spamätáme sa a rýchlo vyliezame zo spacákov, naládujeme do seba kávu a raňajky a šup ho pod stenu. Lenže kým sme sa vymotali, bolo 7 hodín. Čo bolo zle. Podľa mojich plánov sme už mali začať liezť. No nič, tak naliezame traverzom na policu a hľadáme zlaňák. (Do prvých 2 dĺžok sa zlaňuje).
.jpg)
Caption of the figure above.
.jpg)
Caption of the figure above.
Spomínam si, že raz som čítala článok o tejto stene, myslím, že od Vladka Dzurošku a popisoval v ňom, ako všade vidieť blýskajúce sa nity. Tak som logicky predpokladala, že to podľa toho nájdeme. Lenže tie nity sa blýskali snáď v každej ceste. Nie v jednej, alebo dvoch. Blýskali sa každým smerom. A schválne, podľa tohto nákresu nájdite tú vašu cestu.
.jpg)
Caption of the figure above.
Ani Sherlock Holmes by to nevypátral. Proste amatéri v horách a ešte k tomu bez sprievodcu.
Tak nejako sme zhruba odhadli kade by to mohlo viesť a zlanili sme prvý krát. Pod nami by mala byť prvá dĺžka, ktorá končí previsom. Mali sme ju spoznať podľa sekaného chytu v tom previse. Zlaňujeme, zlaňujeme, ale nikto z nás nevidí ani previs, ani sekaný chyt. Do prdele, sme zle. Tam dole ma to celkom desí, lebo pod nami ešte nesúvislá stena a šutrové pole. Všade samé jamy a diery a len tŕpnem strachom, kedy nám tam niečo spadne. Pozeráme na tie linky nitov a tomu nákresu odpovedá úplne všetko. Osman sa už asi 50. krát pýta, prečo sme si nevytlačili tú skur...ú fotku. Obaja v duchu, a potom nielen v duchu nadávame a Osman vyberá niečo, čo by tomu mohlo odpovedať.
Naliezam, prvá dĺžka za 9- má byť bouldrová a ťažké to má byť len v previse. Inak nejaký kút za 6 a špárka za 5 alebo niečo také. Mám problémy už na nástupe. Nohy na trenie sa mi v kúte po machoch a lišajníkoch parádne šmýkajú. Keď dorazím k prvej horizontálnej oblej polici, tak to prebijem na rusáka a snažím sa valiť ďalej. Stále si vravím, že je to asi také ťažké preto, lebo v Tatrách nelezieme a nie sme na to zvyknutí. Traverz do prvého kútu, o pár metrov vyššie traverz do ďalšieho kútu, hm, niečo nie je v poriadku. A keď za chvíľu narazím na traverz do tretieho kútu a vidím, že ten previs sa oblieza, tak mi je jasné, že sme úplne zle. Myslím na Jožkove slová, že v prvej dĺžke môžem istenia aj vynechávať. Pozerám pod seba a viem, že by som si nedovolila vynechať ani jedno. Navyše, už dávno tam mal byť štand a mne už došli expresky. Tak sa nechám spustiť a posielam Osmana.
Osman tiež bojuje a sadá ešte nižšie než ja, cez prvé 2 kúty to nejako prebojuje, ale pod tým tretím sedí už snáď pol hodinu. Nad ním máme ešte cvaknutú poslednú expresku. Už začíname uvažovať, že sa na to vys...e a necháme ju tam. Osíkovi sa to nedarí prebyť a ja odmietam ísť sa do toho trápiť ešte raz. Nakoniec ju dobojuje, rezolútne vyhlási, že ďalej nelezie a spomína fintu, ktorú mu niekedy pred 10 rokmi ukazoval Saďas. Super. Snaží sa zlaniť zo smyčky a ja dole chytám už mierne záchvaty hystérie. S každou ďalšou nadávkou vo mne hrkne, že sa ide niečo stať. Zlanil to. Aj smyčku sme dostali dole. Uf.
Premýšľame, čo ďalej. Je už pol 11 a my sme Metlu ešte nenašli, a už ani nenájdeme. Zlaniť sa to nedá a obísť tiež nie. Začínam mať pocit, že jediné, čo chcem, je dostať sa z tejto diery preč. Padá rozhodnutie, že to teda skúsime tou cestou, ktorou sme predtým zlanili.
.jpg)
Caption of the figure above.
Osman nalieza a v strede v miernom brušku objaví sekaný chyt. Aj vyistené je to super, tak po metri. Vedľa zlaňuje nejaká poľská dvojka, tak sa Osík pýta: „hej kluci, nevíte čo je tohle za cestu?“ A vedľa sa ozve: „to je Metallica...“.
„Ku...a, prečo sme si nevytlačili tú fotku?“ pýtam sa seba už asi po stý raz. Nič sa nedá robiť, leziem za ním. Je to o poznanie ľahšie ako to predtým. Jediné čo mi dvíha tlak, je ten 50 litrový batoh na chrbte. Vždy keď sa pozriem hore, tak mi vrch batohu zatlačí vzadu do prilby a tá mi padne do očí. Proste amatéri. Neviem, čo k tomu viac dodať.
Kým doleziem na štand, moja psychika je v období rozkladu a nevyzerá to, že by sa mala v krátkej dobe spamätať. Mám pocit, že ľudia, čo lezú v horách, musia byť hrozne silní psychicky a viem, že to ja nie som. Takže zase je rad na Osmanovi. Čaká ho položený rajbas. Prvé 3 nity lezie pekne, potom to trvalo hrozne dlho, tak 2 hodiny, kým prebil ďalšie 4. Vždy naliezol a zliezol, aspoň 10 krát. Nohy sa mu klepú. Padať sa mu nechce a ja sa mu nečudujem. Nie sme na to veľmi zvyknutí, ani na tie nástupy v Tatrách. Pravdu povediac, už som myslela, že tam ostaneme trčať naveky. Nakoniec to vybojoval a zachránil nás. Rýchlo sme mastili po polici zo steny preč.
.jpg)
Caption of the figure above.
Myslím, že som vtedy vyhlásila, že tento výlet je dobrý aspoň na to, aby som si ujasnila, že v horách už v živote nepoleziem a do Tatier pôjdem tak maximálne na turistiku. Osman už vedel, že sa chce vrátiť znovu. Ja, celá vyklepaná, som to rezolútne odmietla. Teraz, s odstupom času, keď nad tým tak uvažujem, viem, že sa tam chcem vrátiť tiež.
Čo dodať na záver? Cítila som sa ako v nejakej paródii na horolezcov. No človek sa učí na vlastných chybách. Často sú to práve totiž chyby a omyly, vďaka ktorým rastieme. Ale je tiež dôležité mať vízie a sny, ktoré nás ženú dopredu. Ja tie svoje mám a Metallica je stále jedným z nich. A aké sú tie vaše?
Bouldristi v horách alebo človek mieni, Pán Boh mení...
27.08.2012 10:56:49vdaka za skvele citanie, silno sa tesim na pokracovanie!
Bouldristi v horách alebo človek mieni, Pán Boh mení...
27.08.2012 12:06:37"Proste amatéri. Neviem, čo k tomu viac dodať." - Mili amateri! :-)<br />\r\ndrzim palce, nech ti to raz s metallicou vyjde.
Bouldristi v horách alebo človek mieni, Pán Boh mení...
27.08.2012 13:58:54Aspon vidim, ze nie som sam amater ;-)V Tatrach treba niekedy velku davku predstavivosti a fantazie. Napr. zlanak moze byt vselico: dve skoby s nejakymi starymi sluckami alebo aj obycajny jeden nit.
Bouldristi v horách alebo človek mieni, Pán Boh mení...
27.08.2012 14:04:49veľmi oceňujem odvahu napísať aj takéto skúsenosti. Dobrý článok. Držím palce.
Bouldristi v horách alebo človek mieni, Pán Boh mení...
27.08.2012 17:48:12Dobre som sa pobavila, ako keby som tam bola :)
Bouldristi v horách alebo človek mieni, Pán Boh mení...
27.08.2012 18:23:27...my to jednou dokážem...!! :) teda doufam..<br />\r\n
Bouldristi v horách alebo človek mieni, Pán Boh mení...
27.08.2012 19:58:57Skôr by tomu svedčal nadpis Odvaha nič nesušiacich, alebo ako sme prežili...
Bouldristi v horách alebo človek mieni, Pán Boh mení...
27.08.2012 20:00:13netušiacich :)
Bouldristi v horách alebo človek mieni, Pán Boh mení...
27.08.2012 23:49:44Sranda, že ste si vybrali hned taku tazku cestu. V Tatrach je predsa aj kopa krasnych lahsich smerov
Bouldristi v horách alebo človek mieni, Pán Boh mení...
28.08.2012 09:35:11Skvele citanie.. fakt som sa pobavil :-)<br />\r\nTiez sa coskoro chystam do Tatier.. tak sa len klepem aby to nedopadlo podobne. Asi sa ale vyberiem do niecoho lahsieho ;-)
Bouldristi v horách alebo človek mieni, Pán Boh mení...
28.08.2012 12:29:39Fear and loathing in High Tatras :)
Bouldristi v horách alebo človek mieni, Pán Boh mení...
28.08.2012 20:32:27Pekne, pekne, dobre sa to číta, Zuzu! Človek sa potom pri tých svojich (lúzerských) zážitkoch necíti tak sám... :D <br />\r\n<br />\r\nA inak - nech vám to lezie!