Caption of the figure above.

Po rozlúčke s Matesom a Lenkou sme vybrali vyse 400km na severozápad až nad národný park Jotunheim. V Osle sme si síce kúpili ďalšieho sprievodcu, v Jotunheime nebol cieľ bouldrový, ba ani skalkársky. V Jotunheime sme išli dobýjať vrcholy (rozumej vrcholy kopcov). Výber nebol ťažký, prespávali sme len pár kilometrov od údajne najvyššieho nórskeho kopca Galdhøpiggen 2469 m.n.m. Údajne najvyšší je preto, že hneď po otvorení mapy sme našli cez údolie kopec, ktorý mal o 2m viac. K nemu ale nešla asfaltka ako ku  Galdhøpiggenu a bolo treba šliapať z údolia čo je prevýšenie cez 2000m. Ministerstvo turistického ruchu sa preto asi rozhodlo spolu s geologickým a geodetickým ústavom zakamuflovať tieto 2 metre a vyhlásiť nové merania, kde sa ukázalo, že ľadovec sa na vrchole toho druhého kopca scvrkol o 3 metre. Je to iba náš dohad, ale niečo nám tam nesedelo.

Caption of the figure above.

pohľad na vrchol Galdhøpiggenu

Caption of the figure above.

masy na ľadovci

Po príchode na nástupné parkovisko sme zistili čo. Tisíc áut, ruský a český autobu a nekonečný zástup turistov vlniaci sa od letného lyžiarskeho rezortu až na vrchol Galdhøpiggenu. Jeho výška z neho spravila najnavštevovanejší kopec v Nórsku. Po dvoch hodinkách pohodového tempa a krátkym úsekom ľadovca sme sa predrali cez masu ľudí až na vrchol, kde bol samozrejme postavený bufet ale my sme radšej ani nezisťovali čo znamená vysokohorská prirážka v nórskom podaní a vybalili vlastné zásoby, našli si pár voľných cm², spravili si vrcholové foto, nech o našom výkone nie sú potom žiadne pochybnosti, keď sa náhodou d.ostane pred alpinistickú komisiu a predrali sa davom ľudí naspäť k autu. Výlet pekný, komerčný, počasie azúrové, slnečné – až gýčové, takže asi to nebude posudzované ako nejaký ťažký alpinizmus, ale na ľadovci sme sa pekne ukážkovo naviazali aby na nás skupinky s vodcami škaredo nezazerali, že im demoralizujeme zákazníkov.

Caption of the figure above.

vrcholové foto

Caption of the figure above.

s čím budú dnes cestoviny?

Na prenocovanie sme našli perfektné odpočívadlo v borovicovom lesíku a zaparkovali vedľa Octavie so žilinskou značkou. Borci že sú na 10 dňovom tripe zo Žiliny po celom Nórsku a že chcú stihnúť Lofoty a ísť až na Nord Cap. To sme si s Andrejkou vymenili pohľady ale zaželali sme im veľa šťastia – lebo to budú potrebovať ak to chcú za 10 dní stihnúť aspoň smerom tam. Ako to dopadlo netušíme, ale ak by náhodou čítali tieto riadky, nech podajú správu o úspešnosti. 

Caption of the figure above.

scénická cesty popri Jotunheime

Caption of the figure above.

trošku boulderingu v divočine

Caption of the figure above.

Z Jotunheimu sme pokračovali po fakt peknej scénickej ceste cez niekoľko krásnych sediel, kde sme vytiahli aj matrac a lezečky a povešali sa pár balvanov a pomníkov pri ceste. Takto turisticky vyžitý sme zamierili mierne na juh a západ, hľadať nejakú oblasť s nového sprievodcu.

Caption of the figure above.

"Into the stone"

Do oblasti Kvam sme dorazili podvečer ale keďže večery bývajú dlhé, vybrali sme z útrob Trolla lano, sedák a presky a vydali sa hľadať previsnutý sektor, lebo oceľové nebo sa tvárilo, že začne vlhkú paľbu čo nevidieť. Pod skalami sme stretli rodinku domácich ak sa tak dajú nazvať – chlapík je Brit a babena Nemka, ale žijú v mestečku kúsok od skál už pár rokov. Sedák som už na sebe nemal dobré 3 týždne ak nepočítam prechod ľadovcom a nový Ocúnácky mal všeobecne premiéru, tak som bol zvedavý čo predlaktia povedia na toľko vertikálneho pohybu. V prvej ceste sa veľa toho vertikálneho pohybu neudialo, lebo ma zastavila prvá preska a vytečený stropík nejakého 7b+ka. Ja som to chcel tvrdohlavo prebiť aj napriek podmienkam ale domáci ma našťastie stopol, že tú cestu nelezie asi nikto okrem autora a ten už v nej tiež zopár rokov nebol. Holt aj výber ciest mi začal ísť. To mi už ale domáci borec ponúka jeho nacvakanú cestu, že on má rozlezené dve tak nech si dám zatiaľ jednu z nich, vraj tak 7c. Tak fajn, poďme na to. Pučím, trápim sa, bouldrujem s lanom, ale drtím. Pýtam sa borca, že „Am I going right?“ že ako či správne idem a neodbočujem do inej cesty a borec že „You are going super!“.Nepochopili sme sa a tak bouldrujem o dušu, vraciam sa, naliezam, rameno navreté, z predlaktí tryská laktát, hlava sa už nezmestí medzi lakte a zrazu zlaňák – cvak, fúúú, som hore. A vtedy borec, že jak som to strašne ťažko liezol, že sa skoro nevládol a poradil mi a že mi ale nechcel pokaziť onsajt, tak si kusol do jazyka. Čo mu na to mám povedať – „Thanks, but next time, fuck onsight ;)“. Na pol dňa som vybvený, môže sa ísť trápiť Andrejka... Tá si poskúšala nejaké 7áčka, ale začínalo popŕchať a nejako sa jej moc nechcelo drtiť tak som sa musel ešte ja hecnúť. Z ďalších dvoch 7c som sa preletel od reťaze, v jednom mi dážď orosil platničku a v druhom sa mi nejako orosilo čelo z takej previsnutej štreky. Cesty ale krásne, chytovaté, kde tu bouldrík, ale taký príjemný po pozitívnych chytoch, občas trošku do kopca, ináč hodne do kopca, ale aj kopec kolmejších sektorov sa tam nájde. Týždeň Prd nami tam vraj šarapatil aj Adam Ondra keď sa rozliezal na tú svoju Flatangerovskú mostrozitu... Tu v Kvame im vyliezol len nejaké 8c, či c+, ale vraj celkom výživné a poonsajtoval zvyšok. Mraky sadli do údolia hlbšie počasie sa tvárilo n najbližšie dva dni bezútešne tak sme sa vybrali opäť o „o dům dál“.

Caption of the figure above.

Nordfjord pod Strynom

Caption of the figure above.

Andrejka sa rozlieza v Stryne

Namierili sme si to do ďalšej oblasti v sprievodcovi – Stryn. Presuny sú v Nórsku v sezóne pomerne náročné, lebo cesty sú úzke a kľukatia sa okolo fjordov a Nóri na karavanoch si cestu vychutnávajú 30km/h, aby im niečo neušlo, tak bol aj tento presun časovo pomerne náročný hoci to bolo len 150km. Hlavný sektor v Stryne tvorí previsnutá vysoká klenba s cestami od 10 do 30 metrov dlhými od 7a do 8a. Čo cesta to skvost, aj keď zopár by sa zišlo občas oprášiť. Kto má rád dlhé madlovačky do kopca alebo krátke intenzívne, bouldrové cestičky, určite si tu príde na svoje. Tak ako my. Posledné roky moc neleziem s lanom, lebo ma nebaví donekonečna nacvičovať dokola jednu ťažkú cestu a padať pod reťazou. S lanom si ale rád zaleziem niekde na svojej onsajtovej/flashovej hranici a pri 7céčkach mi je jedno, či to šupnem alebo si v tom raz sadnem, ale dám zo seba na os všetko a dobre si pri tom zaleziem, na druhú stranu nemám potrebu do toho naliezať znovu, lebo so 7céčkami dieru do sveta nespravím. Pre mňa to teda bola země zaslíbená a mohol som si tam liezť cesty rad zaradom a ani nepozerať do sprievodcu. Niektoré som udýchal, iné nie,ale už dlho som si s lanom tak dobre nezaliezol.

Caption of the figure above.

Briksdalsbreen

Caption of the figure above.

konečná našej prechádzky

Po dni v Stryne sme vybehli hlbšie do údolia na konci Nordjordu pod rameno Jostedalsbreenskeho ľadovca  Briksdalsbreen. Tam sme zakotvili v kempe a naplánovali rest day. Naplánovali sme ho dobre: dáme prechádzku pod ľadovec a keď tak sa ešte prejdeme tuto po červenej...Po červenej to bolo ale 1300 výškových metrov na 3 km trase takže z prechádzky bol celkom šťavnatý šlapák. Ale oplatilo sa, lebo výhľady na fjord a ľadovec boli dych vyrážajúce (aj keď, ten výšľap nám vyrazil kus dych tiež).

Caption of the figure above.

cestoviny? ryža? cous cous?

Caption of the figure above.

bouldering v kempe v Briksdalen

Caption of the figure above.

Caption of the figure above.

Tomaso v 7B v Briksdalen

Rest day sa celkom vydaril, lebo na druhý deň sme dali trošku boulderingu v kempe a celkom sme to tam vyčistili. 7Ačka a Bčka, lietali ako koža z prstov a zahryzol som sa dokonca aj do Smiths Venner 8A. Po necelej hodinke som sa už tešil z prvej výjazdovej osmičky a bežal si dať vytúžené cestoviny zo všetkým, čo Troll dal.

Caption of the figure above.

pohľad na Strynskú klenbu

Ďalší deň sme sa opäť priviazali na lano v Stryne a kým si Andrejka dobyla svoje ďalšie 7b+, ja som žmúril do 8ačka Osambabosa. Vyzeralo to jedlo, krátka línia s intenzívnym bouldrom na záver. Prvý krát sa mi stalo, že som onsajtol francúzsku osmičku a doteraz z toho mám zmiešané pocity. Ani nie preto, že to bol taký krátky kvak, takých sa v Jure lezie pravidelne kvantum a nikto to nerieši, ale kvôli navretým rukám som necvakal predposledné istenie, čo by pri tak krátkej ceste hrozilo predskalím a doteraz riešim, či som to tým ojebal, lebo na cvakanie som fakt nemal, alebo som tomu ešte pridal aj psychický faktor. Nech je to ako chce, denníček aj ja sme sa tomu potešili a mohol som pokračovať v padaní spod reťaze v dlhých 7céčkach.

Caption of the figure above.

dúhový most v Trolých vrchoch

Caption of the figure above.

pozor Troll!

Vtedy sme to ešte nevedeli, alebo sme si to aspoň nepripúšťali, ale ten deň v Stryne bol prakticky náš posledný lezecký. Zo Strynu sme totiž zamierili na sever, vychutať si krásy Trolej cesty a Atlantickej cesty a s pit stopom v servise v Kristiansunde, kde mi Pakistanec s poľskými pomocníkmi vymenili platničky za vyše 300€ sme to chceli dorúbať až za Adamom do Flatangeru. Vzdali sme to však nejakých 250km južne, pri Trondheime lebo čas pokročil a 9.8. sme už museli byť v Stuttgarte na adidas Rock Stars.

Caption of the figure above.

Atlantická cesta

Caption of the figure above.

pozor Troll v divočine!

Najkratšou cestou sme to zobrali na juh a za dva dni sme to dobojovali až ku Stavangeru. Tu sme si nemohli odpustiť ďalšiu komerčnú túru na vychytený útes samovrahov – Preikestolen. Tam sme dali aj nejaký teniskový bouldering a potom nám zostali už len posledné 3 dni pred odchodom trajektu do Dánska.

Caption of the figure above.

masovka na Preikestolen

Caption of the figure above.

odvážna Andrejka

Caption of the figure above.

trošku teniskového boulderingu

Caption of the figure above.

koniec dobrý, všetko dobré

Dali sme ešte jeden objavný pokus na bouldre v okolí Stavangeru, ale počasie nám neprialo a prvý deň od rána len lialo. Posunuli sme to teda až do Kristiansandu odkiaľ nám mal ísť trajekt a na internete sme sa dopátrali nejakej miestnej lezeckej oblasti priamo v meste. Na obrázkoch to ale vyzeralo 3x lepšie a 4x vyššie ako v skutočnosti. Povedali sme si ale, že dáme tomu šancu a naliezli do dvoch ciest-troch ciest ale strašný fekál. Mastné, zaprášené, jemne zatečené, no proste humus. Takýto záver tripu sme si naozaj mohli odpustiť. Trajekt nám šiel až ráno a tak sme ešte dali zmrzlinu za 7,5€ a prešli sa po prístavnom mestečku a už vtedy sme si povedali, že Nórsko bude treba zopakovať aj, keď asi s dôkladnejšou prípravou. Po pristátí v Dánsku nás čakalo 1200km do Stuttgartu a tam ďalšia super akcia... ale to už je zas iný príbeh a ten sa začína tam kde tento 8000km dlhý skončil...

Caption of the figure above.