Keďže to momentálne nemám z Nemecka až tak ďaleko, rozhodol som sa dať si pankáčsku obchádzku cez Bratislavu. V noci po prílete do Schwechatu sa stretávam s Jitkou, a ďalší deň vyrážame Jožkovým Nissanom do prachom zvýreného a teplom zaliateho juhovýchodného Francúzska. Noc ubieha pomaly, ale muzika do uší natriasa náš voz a jeho osadenstvo. Idylku dopĺňa už len klimatizácia na plné pecky, ktorá nás núti si obliecť všetko, čo je po ruke.

 

 

Skoro po obede prichádzame pokrkvaní a utrápení do malebnej dedinky Orpierre. Narážame na kemp a ihneď nás zaujalo pekné miestečko pre dva stany, autíčko a našej pozornosti neunikajú ani turecké záchody vs. normálne bez dosky. Vyberte si! Kempiň Princ de Oránž napriek tomu poskytuje luxusný bazén, v ktorom vás decká trafia loptou do hlavy každých 5 minút aspon 4 krát a krásny výhľad na vápencové steny, ktoré ideme opáčiť, akonáhle postavíme base camp.

 

Príchod ku skalám je vďačný. Z kempu je to autom asi 3 minúty a ďalej asi 20 minút pešibusom do kopca. Prvý deň sa nechceme velmi hecovať, iba ak opáčiť, ochutnať, pohladkať a vystískať miestny výtvor prírody našimi zmozolnatelými rukami. Slnko aj tak neúprosne pečie a lenivý tieň berie šichtu až poobede.

 

Jitka neúprosne bojuje za využitie ochranných prvkov na pokrytie našich hláv, tak sa s Jožkom poddávame nejasnej autorite žien. Aspoň na teraz. Skúšame miestne rozliezačky v hodnotách piateho, šiesteho a tuším aj siedmeho stupňa. Vápenec je o kus lepší ako ten náš slovenský, cesty sú pekne odistené a aspoň 20 - 25 m dlhé. Proste super. Chyty sú tvorené poväčšine pozitívnymi lištami a bočákmi naukladaných platní odumretých pozostatkov prastarých živočíchov, ktoré sem tam nepozorovane prekĺzajú do miernych až mierne-hustých previsov. Deň zakončujem peknou 7- s čelkovkou, a keďže je to náš jediný zdroj svetla, volne sa šmýkame cestou dolu po kamennej suti a dúfame, že natrafíme na náš chodníček. Autority sú nespokojné, nesvietim tam kam mám ale tam, kam sa otočí moja gebuľa. Parádne zahájenie výletu.

 

Druhý deň ráno chillujeme, a keďže mi teplo roztápa gumu na lezečkách, zas začíname liezť až po obede. Tento krát skautsky vynechávame trojminútovú jazdu autom a ku skalám sa vyberáme peši už z kempu!

 

Sme traja, čím striedanie trvá o čosi dlhšie ako vo dvojici. Nevadí, dnes úspešne stíhame tak isto 4 cesty, čo na tom, že sme prišli asi o 2 hodiny skôr. Dve rozliezačky a ako tretiu cestu búšime trojhviezdičkové 30 metrové 6a+, kde už je moja 60ka lano fakt krátka, tak po výleze istím Jitku zo štandu v zlaňáku ako pravý horolezec.

 

Ako poslednú cestu dňa si vyberáme niečo ťažšie, tak skúšame kolmé až mierne previsnuté 6c+ (8-). Cesta je to krásna, dlhé silové kroky po dobrých lištách, kopa odpočínkov a hodnotný On-Sajt. Jožko si ju dáva štýlom Flash a Jitka bohužial už bojuje s tmou. Nahadzujeme čelovky na hlavy (dnes 3 kusy) a konečne triafame správnu cestu naspäť.

 

Cestou sa zastavujeme ešte v lokálnom podniku strategicky umiestnenom na začiatku dedinky cestou od skál. Pivko a live muzikant nám našepkávajú: “Si unavený ako psík a ešte musíš variť večeru”, tak sa po chvíli zberáme naspäť do kempu a dávame si lahodné cestoviny či ryžu.

 

Tretí deň ešte pauzu nedávame, sme rozlezení tak ideme na to! Neustále kričím na Jitku, nech sa už obúva, za čo sa takto oneskorene ospravedlňujem. Sme ale traja a mám dnes v pláne viac ako 4 cesty. Rozliezame sa na pekných 25-30 metrových 6á až 6bé (6+ až 7-), kde sa mi na jednom mieste šmyknú nohy asi 7 krát, tak odsedávam a nadobro mením Scarpy za nové 5.10. Počas toho čo ma Jitka istí ešte chvílku okuávam zadok vedla lezúcej francúzky, no po chvíľke leziem ďalej a nechávam za pätami.

 

S Jožkom sa nakoniec ešte hecujeme na niečo husté. Voľba padá na Les Ailes Du Desir 6c+ (8-). Sprievodca veľmi nespomína previs na začiatku ale zmieňuje sa o technickej platni vo výleze. Tento krád sa ide o OS pokúsiť Jožko, nakladám mu 5 kilo expresiek na sedák a vysielam ho na misiu. Predošlé 6c+ bola lahôdka, toto musí pustiť tiež. Na moje počudovanie ale Jožko bojuje až moc a pár krát v previse odsadáva. Strácam nádej a modlím sa, nech to za mňa nové lezečky vylezú samé. Jožko sa nakoniec doburáca až k zlaňáku, ja mám cestu predcvakanú a idem na to.

 

Prvé kroky v previse sú po krásnych velkých lištách, pekne silové, ako to mám rád. Na jednom mieste predstavujem obecenstvu založenie panvy a sadám si či líham do veľkej police. Nateká ako sa patrí, a keď sa dostávam z previsu do kolmej platne takmer plačem. Zatínam ten jediný nepokazený zub čo ešte mám a ledva ledva sa po malých chytoch s natečenými bandaskami traslavo dostávam k zlaňáku. Pecka, krásna cesta, takto to má byť, keď už len hlava chce a telo odmieta.

 

Na ceste do kempu sa tradične (po druhý krát) zastavujeme na pivku. Ďalší deň si dávame oddych, s Jitkou čilujeme pri bazéne, Jožko dáva jednej bakalárke za 5, napíname slacklinu a je nám neskutočne super teplo. Celý sme ale natešení, lebo zajtra plánujeme skoré vstávanie a legendárny Céüse!

 

Ráno výrážame plný nadšenia, nastavujem navigátora a krúzujeme kľukatými francúzskymi cestičkami, až mi po asi 60 km dochádza, že to malo byť len 40 km do cieľa. Kontrolujem navigáciu, no tá sa rozhodla, že Céüse je niekde úplne inde. Nadávame, zalamujeme rukami a nejak sa tej navigácii snažíme dohovoriť. Po 130 km výletíku sa nám pred očami javí impozantná hora s neskutočnou stenou na vrchole. Na výhlade fotím Jitku pri voľne pohodenej kope hnoja a hurá vpred! Samozrejme ešte zablúdime niekomu do dvora, ale nakoniec prichádzame na oné parkovisko, od ktorého je to už len hodina šlapania, minimálne 800 výškových a 35 stupňov celzia.

 

Zmorení prichádzame nahor, slnko pečie tam kde nemá (na skalu), tak si dávame oddych, kávičku, obed a líhame do tieňa pod previs. Úžasnejšiu skalu som ešte nevidel (z tých pár čo som videl). Okolo tretej sa objauvje tieň a nahecovaní ideme na tých pár 6áčok, ktoré tu sú.

 

Prvá ceste je popri širokej špáre vymletej od vody, s dlhšími odlezmi, ale kvalita vápenca sa nedá s ničím porovnať, na čom som ešte liezol. Ani Frankenjura sa nechytá, Orpierre tiež nie. Kompaktný vápenec poskytuje krásne vymyté dierky s peknými hranami, sem tam lištičky a sem tam madielka.

Jožko si po každej ceste vzdychne, že to bolo to najkrajšie, čo v živote liezol. Je nám na srdiečku podobne a hladáme voľné cesty, lebo lezcov sa tu zrazu zhŕklo neúrekom. Dávame ďalšie 6a+, potom dlhšie 6b so štruktúrou ako od mora, všade perfektné madlá a diery (jedno až dvojprstoviek, ktoré som si obľúbil, je tu bohužial pomenej).

 

Skúšam aj predcvakané 7a od španielov, je to fuška. Sedím ale nakoniec zisťujem, ako na kľúčové miesto (skok do madla), doliezam a ide na rad Jitka. Nakoniec to vybojuje a som na ňu pyšný, pretože je menších rozmerov ako ja. Asi ju posmelili čechizmy, ktorými sa nebojíme plytvať pri povzbudzovaní.

 

Voda nám prišla takmer hneď po príchode pod skalu a dvojlitrovka, ktorá nám ostala na lezenie, je už tiež takmer prázdna. Premielam každý glg 3 minúty v ústach, no suchoty prichádzajú ešte rýchlejšie. Angličania na otázku o údajnom vodopáde odpovedajú, že vyschol, čo nám na ceste späť vyvrátili dvaja okololezúci češi. Už sa stmieva, dávame ešte jedno posledné krásne 6b, po vode ani stopy, a už musíme naozaj naspäť.

 

V aute si užívame super svieže kiwi a broskyne, ideme k prameňu, užívame si aj ten a späť do Orpierru. Ďalší deň si ešte užívame krásny 20 minútový prístup ku skalám, lezieme pekné kolmé a trošku previsnuté cesty. Ja si projektujem jedno 7a+ (8+), no po troch-štyroch razoch nepúšťa. Buď som v kľúčovom dyname nenašiel stupy alebo musím viac natrénovať. V dedinke si tento krát dávame aj jedlo a tešíme sa na ďalší rest day, keď si to s Jitkou púšťame do mestečka Gap a Jožko kritizuje tento krát jednu diplomovku.

 

Ďalší deň balíme, a vyrážame na posledné dva dni do Céüse kempiňgu! Konečne triafame cestu na prvý krát. Po ubytovaní pod Céüse sa nám ale do cesty postavila voľne pohodená črieda kôz, ktorým natiahnutý špagátik určujúci ich vyhradené teritórium povedal asi len to, že nie je najmenší problém ho proste podliezť. Najprv sa tešíme, fotíme, ale po pol hodine prenasledovania, pár neúspešných pokusoch kozám ujsť, sa nám úsmev z tvárí vytráca, začíname kričať, rozhadzovať rukami, hladať prútiky, šibať prútikmi, lámať prútiky, no kozičky nič. Idú veselo za nami. Nakoniec ich zverujeme jednej britskej pani a jej mladému panošovi, ktorým sa črieda kôz akosi nepozdáva, no idú smerom ku kempu.

 

Dnes máme so sebou aspoň 4 litre vody na jedného, hore je ale o poznanie zimšie, tak sa voda nemíňa ako sme plánovali. Dávame si celkom husté 6b na rozlez, všetci čisto preliezame (Céüse je známy tvrdšou klasifikáciou) a čakáme, čo sa uvolní. Prichádza jeden španiel, ktorý potrebuje odistiť v svojom projekte, ale ešte má pauzu. Tak ma istí v Super Mario 6b+, Jožko bojuje vo vedľajšej Petit Martien 6b+. Jožko nedolieza, vraj je to nejaké blbé, kľúčové miesto je hodne nad borhákom a nechce sa mu viac padať. Idem do toho, však takých už bolo. Jitka ma istí a Jožko ide istiť španiela.

 

Kľúčové miesto spoznávam. Borhák asi 1.5m podo mňou, blbá platňa kde je asi jeden šmatľavý schovaný stup a pár oblých dier, ktoré berú iba akosi na bočáka, a aj to zle. Z nich to má ísť do maličkej trojprstovej dierky, odtial asi dynamo do dobrého chytu a k ďalšiemu borháku. Bojujem, ale padám. Tretí pád si odnáša členok, pár metrový pád do mierneho kyvadla väzy nepotešilo. Nejak dávam dole lezečku, preväzujem lano a Jitka ma spúšťa. Predposledný ďen sa týmto lezenie pre mňa končí.

 

Neviem čo ďalej, tak len krivkám po okolí. Jožko trpí španielove vysedávanie v každom kroku, už sa pomaly stmieva a začína byť kosa. Asi si chudák už nezalezie, tak ideme s Jitkou pomaly dolu, s tou nohou to bude trvať.

 

Keď to nakoniec dáme až do kempu, som štastný a zároveň neviem, čo od bolesti dalej. Jožko nás akurát ku koncu dobieha. Varíme večeru a zničení si líhame spať. Ráno ostávam spať, Jitka budí Jožka, ktorému to nie je po vôli, ale lezenie je silnejšie. Ja si celý deň čilujem pri stane a pri knihe, mažem napuchnutý boliaci členok a keď sa tí dvaja vrátia, vraj z ešte krajšieho lezenia ako doteraz, rozhodujeme sa, že to balíme a ideme už dnes večer.

 

Akonáhle máme všetko v aute začína pekelná búrka, o ktorej sa tak dlho hovorilo. Krúpy nám málom rozbijú auto. Ideme do švajcu k Jožkovmu známemu, kde si dáme pivko, šlofíka a niečo pod zub. Ráno pokračujeme ďalej, a tento krát je mi odpustené šoférovať.

 

Céüse a Orpierre boli fantastické lokality, snáď sme tam o rok znovu! Aj ostatní neprítomní by si mohli vziať aspoň pár dní neplatenej dovolenky. Stojí to za to!

 

Do zahojenia členkov!

Adam

pozn.: So súhlasom autora prebraté z blogu zalozpanvu.eu.