to to lepí keď je pod nulou...

Minulý rok sme mrzli na tom istom parkovisku v Schattentali, bol som skeptický, keď sme sa cestou domou v tej či onej zápche a za hustého sneženia podpichovali, ako si ten trip o rok zopakujeme. Mali sme týždeň desať pod nulou za vysokej vlhkosti a okrem pár ľahších bouldríkov sme si domov viezli akurát angínu. Keď ale ten dátum nadišiel tento rok, bolo nám chujovo z toho vycúvať, a hoci v predpovedi viseli obláčiky s vločkami, ustupujúci Kozel písal škodoradostné spravodajstvo a odporúčal pribaliť ťažkú zimnú výbavu  - mačky, cepíny, lopatu, metlu a horák, prihodili sme pre istotu do auta pod matrace snowboardy a o pár frankov prikŕmili peňaženku.

nájsť takýto suchý dopad bola rarita...

Brione sme stihli prejsť už za umierajúceho svetla, ale podľa hrúbky snehovej pokrývky, nám bolo jasné, že týždeň bude na roztápanie tohto údolia málo. Hneď prvý večer visí vo vzduchu deja vu z predchádzajúceho roku - Parkovisko v Schattentali, zima ako z historickej časti brožúry o globálnom otepľovaní a všade vôkol ten biely bodrel. Tento rok sme ale boli pripravení. V aute si tichučko syčal plynový ohrievač, na variči sa varil čaj a čakal na poslednú špeciálnu prísadu z karibskej melasy. Nečudo, že sme hneď prvý večer vydržali až do deviatej a namiesto obligátnych 13 hodín temnoty drglujúc sa v spacáku sme s rumeňou v tvári zaspávali a zobúdzali sa ráno na nesmelé paprsky slnka vychádzajúceho niekde nad Bellinzonou.

brigáda nad Souvenirom

V noci sa toho veľa nezmenilo. Balvany mali ešte stále hrubé snehové čapice a tak sme po povinných vločkových raňajkách nasadili na hlavy tie naše, a s metlou na pleci pekne len tak bez matracov sme sa vydali na prvú brigádu. Naše projekty v Schattentali na tom nakoniec neboli až tak zle ako sme si mysleli a po oprášení dolezov bola reálna šanca, že zajtra sa pod ne môžeme vrátiť už aj s matracmi a lezečkami. Jasné, že sme nechceli celý deň iba ometať kamene, ale sa aj trošku rozliezť. Vyviezli sme sa teda až hore do dedinky Chironico, kde sme zaparkovali medzi ďalšími obyťákmi, nabalili matrace a prebrodili sa snehom do sektoru Paese. Pohľad to bol oku lahodiaci, krásna prechádzka zimnou krajinou, ale bouldrové srdce nám zvieralo, lebo sme už pri vstupe do lesa tušili ako budú vyzerať kamene v tomto slnečnom sektore. Z väčšiny toho, čo sme chceli liezť striekala voda s topiacich sa snehových paplónov, ktoré sme museli zas len oprášiť a dúfať, že slnko, vietor a mráz dajú všetky línie do pôvodného stavu. Nakoniec sme sa však utáborili v previse kde som to už poznal z predchádzajúcej návštevy.

Humpi, Souvenir 8A/A+

 Minulý rok som si tam vyliezol boulder Souvenir 8A/A+, do ktorého som mal v pláne poslať Humpiho, lebo mne sa to zdalo na to číslo ľahké, tak nech sa mi k tomu vyjadrí. Souvenír však musel počkať, lebo na kaňoning sme neboli vybavení. Namiesto toho sme posunuli matrace ešte hlbšie pod previs a začali skúšať Blochx Addiction 8A. Ťažké sa nám zdalo, abo sme v tom len nevládali, alebo sme len ťažkú riť mali v tom kampusovom výpuste. Každopádne, naliezli sme v prvých 3 krokoch aj 100 metrov a zabalili sme to až keď nám ruky už od ramien začali odpadávať. Na záchranu kože už bolo neskoro, bolo ale treba zachrániť aspoň ego a morálku celej výpravy, skrátka, bolo treba niečo v ten deň vyliezť lebo po troch dňoch na výjazde už aj denníček začínal byť hladný. Šupli sme teda jednu tutovku, o ktorej som vedel, že aj keby chcalo 3 týždne tak bude suchá. V Senza denti som visel už niekoľkokrát a vždy som si vylámal zuby. Teraz ale mrzlo a to znamenalo, že lišta, ktorá bola pre mňa po minulé razy nedržateľná, bude pre skrehnuté, necitlivé prsty tak akurát. Nemýlil som sa a druhým pokusom som už ochkal v tope a zavýjal na zemi hneď jak mi začali rozmŕzať prsty. Humpi pozrel na lištu, pozrel na pätu, ktorú som mal založenú a zhodnotil, že tudy cesta nevede... Obe teda vynechal a skokom, na ktorý by bol pyšný aj jeho brácho, to dal z madiel do madiel. 7C nám teda trošku pomastilo dušu a ice tea (ako hot tea dlho nevydržal) s príchuťou Captaina Morgana žalúdky.

Gutten Morgen Captain Morgan! alebo východ slnka nad Bellinzonou

Nasledujúci deň už začínalo ísť do tuhého. Ráno bolo mrazivé, ale opäť slnečné a ja som sa už nevedel dočkať svojho projektu z minulého roku, z ktorého ma vyhnali deravé prsty v posledný deň novembrovej výpravy. Metlovanie z predchádzajúceho dňa sa ukázalo ako vysoko produktívne, lebo až na malý (aj keď zvačšujúci sa) flak vody bol celý boulder Bridge over trouble water suchý. Toto ťažké 7C+, alebo ľahšie 8A, alebo ako sprievodca udáva 7C+/8A začína nepríjemným riťotrhom (ktoré tak ľúbim), pokračuje horizontálnym skokom z neexistujúcich nôh a dolieza technickou vertikálou. Atletika to bola veru riadna a po mnohých nástupoch na nestupoch začali bolieť kolená a prsty (ako každú chvíľu niečo strelilo pod nohou či rukou). Nakoniec ale prišiel ten jeden pokus, kedy prsty podržali, nohy nestrelili, hlava nespanikárila a ja som po víťazoslávnom reve tancoval na zasneženom vršku kameňa. Humpiho pokusy sa tiež začali zlepšovať, to už ale začínal byť pekne vytečený vrch a keď sa Humpošovi rozbehla sínusoida znovu z kopca, zabalili sme to, ja som vybehol skontrolovať Conquistadora (ktorý bol ale ešte beznádejne mokrý) a vybrali sme sa naháňať slnko do vrchných sektorov.

Humpi, Bridge over trouble water 7C+/8A

Do Komilatora ma chalani z Prahy naháňali už minulý rok, ale vtedy bolo dosť teplo a v teple ja lišty nemusím. Teraz však bolo optimálne, okolo 0°C a lišty aj keď nie úplne suché, držali ako natreté Patexom. Štandardne podcenená vizuálna príprava, znamenala, že sme sa zas riadili iba pokynmi zo sprievodcu, ktoré boli dosť skúpe na slovo: „Senza spigolo“ čiže „bez hrany“. Videá sme napozerané nemali a až doma sme zistili, že pokiaľ to je 8A tak ako to lezú na videách, tak my sme tomu pridali aspoň štvrť stupňa a aj tak nám to prišlo ľahšie ako to C+/A dole v Schattentali. Ale je to asi iba vec subjektívnej klasifikácie. S Humpim sme si teda dopriali aspoň toto 8A a to našťastie rýchlo, takže sme ušetrili kožu aj na ďalší deň, ktorý veru vôbec nebol restový, ako tretie dni väčšinou bývajú.

Tomaso, Komilator 8A

Humpi, Komilator 8A

Tretí deň sme nevyliezli nič. Rest day to ale nebol. Hneď zrána (myslí sa okolo obeda normálneho pracovného dňa)  sme vyrazili dobývať Dobyvateľa – Conquistador 8A+. Linka spanilá, taká drevorubačská cápačka na jednej strane po lištách a policiach a na druhej po šmyklavej, vodou vyleštenej hrane. Prístup k tomuto skvostu Schattentalu bol mierne alpinistický, po vysokých zaladnených žulových platniach a parkouristickom poskakovaní cez rieku s bouldermatkami na chrbtoch. Po 3 hodinách gymnastiky sme boli na šrot. Za tie tri hodiny som sa ja naučil prvý krok a Humpi posledný (ja som robil posledný na pohodu, Humpi zas prvý, tak sme sa krásne dopĺňali). Spojenie v ten deň nevyzeralo ani trošku reálne. Bolo teda treba ísť na nákupy a vyzbrojiť sa ťažšími zbraňami proti tomu Španielovi. Odhadli sme (cez zložité funkcie a grafy), že dva litre vareného vína na večer  by to mali spraviť.

Humpi, Conquistador 8A+

ako na to?

Asi sme mali uvariť o liter viac (podľa mňa) alebo o liter menej (podľa Humpiho), lebo Conquistador nás znovu prekonal. Ja už som ale vedel nastúpiť a mal som pád dobrých a nádejných pokusov, ktoré ale nakoniec viedli iba k deštrukcii tela. Po troch dňoch lezenia už proste na to nebola mana. Opäť me si teda dali rally do vrchných sektorov, posadili sme sa pod Teamwork 8A a rýchlo sme sa zas postavili, chudobnejší o dve-tri pútka na prstoch a pol centimetra kože. Ale ešte sme to nemohli zabaliť, ešte bolo treba vyliezť aspoň nejaké 6Ačko. Nakoniec sme len obišli kameň a pokračovali v masochizme. Pause café 7C, je lištovačka ako od holiča a vylieza ponad kamenný múrik, čo veští nie pekné pády. Humpimu ťažký spodok išiel hneď ale nakoniec k tomu pristúpil zodpovedne a nad múrikom vymäkol, mne naopak nástup nešiel vôbec, ale keď som po pol hodine nastúpil, na múrik som ani nepomyslel a prepadal som to až navrch.

Humpi, Freak brothers 8A+

Humpimu by sa zišiel sponzor na lezečky...

Humpi, Freak Brothers 8A+

Keď sa posledný deň Humpi prebral s otázkou: „Jim?“ myslel som si, že ešte spí alebo už blúzni od únavy a trpezlivo som mu vysvetli, že ja nie som Jim, ja som Tomáš. „Ja viem, kto si“ odpovedal „ale podaj mi Jima inak nevstávam“. Až vtedy mi došlo, že v aute bývame posledné 2 dni už traja – ja, Humpi a Jim Beam. A tak sa v aute znova rozlial slnečný svit a my sme mohli ísť zavŕšiť tú tortúru posledného dňa na skalách. Humpi sa predchádzajúci deň šetril v Conquistadorovi a ani Teamworku moc neublížil a tak bol celkom motivovaný vyskúšať si svoj projekt z pred dvoch rokov – Freak brothers 8A+. Vršok už bol suchý a aj nástup, ale z kľúčovej lišty tiekla voda. Nevadí, vyskúšame aj tak. Oproti predchádzajúcej návšteve tam bol silový progres, ale keď sme si každý hodili chrbta ako nám strelila tá vlhká lišta, zľutovali sme sa nad sebou a zabudli na ďalšie výkony v 8 stupni. Len tak pre radosť sme trošku pozápasili s Tomahowkom 7B+, skočili si Border line 7A a poslednú kožu z prstov sme nechali v Power Rangers 7B+.

Cesta späť bola nostalgická a podobná tej z minulého roka, aj keď teraz nám nesnežilo prvú polovicu cesty ale až od Linzu. Keď sme to tak cestou hodnotili vyšlo nám, že sme vlastne vychytali fakt super podmienky. Keby nebolo toho snehu, ktorý sa tam celý týždeň topil a máčal kamene, tak nemáme žiadnu výhovorku na toľko zavesených pytlov. Nezostávalo už nič iné len otvoriť kalendár a zaznačiť si posledný predvianočný týždeň 2013 ako dátum ďalšieho sub zero tripu... 

Tomaso, Tomahowk 7B+