I keď v prípade Švajčiarska sa jedná o veľmi tenkú čiaru. Vystúpime z auta a s údivom hľadíme na divoké kopce pripomínajúce Patagóniu.  Dávame si s Helmutom slivku  na prípitok, pivko na osvieženie a vyrážame nesúc vyše 20kilový alpinistický kríž strmo hore smerom pod Piz Badile. Keď nás v strede cesty na chatu Sasc Fura obiehajú dvaja naľahko naložený Taliani, prvýkrát si začínam popod nos šomrať nadávky na alpinizmus. No tie hneď miznú ako náhle sa za chatou začne poza stromy objavovať naša stena. 

Caption of the figure above.

(Pohľad od parkoviska Laret na skupinu Scoria)

Posedíme  pri jednom aklimatizačnom za 6 eur a cez lesík sa za 20 minút dostávame na obrovské žulové a trávnaté plató tiahnuce sa od pásma lesa až pod samotnú stenu. Čím vyššie stúpame, tým mohutnejšia sa nám zdá naša SV stena Piz Badile. Nepadá nám previsnuto na hlavu, ale jej rozloha je dych berúca. Nájdeme vhodné miesto na stan, vybalíme sa a rozhodujeme sa pre zajtrajšiu cestu.  Je víkend a keďže v Cassinovi bude isto strašne veľa ľudí, vyhráva moderná vynitovaná cesta Another day in paradise vedúca platňami v pravej časti steny. Cieľ vybratý, matroš zbalený na ráno a tak nám zostáva chvíľka času na debatu s vedľa kempujúcimi Talianmi chystajúcich sa do Cassina. Ponúkam im našu 52jku slivku, ale prvý zjavne moc nerozumel, lebo si logol až sa mu oči prekrútili.. Darmo, talianske víno to nie jeJ.  Rozprávame sa o horách, spomínam im zaujímavé zimné lezenie po kolmých trávach u nás, keď tu zrazu Helmut nájde v batohu zabudnutého sprievodcu od Boboša. Nuž, tie Tatry sú nám asi súdené.

Caption of the figure above.

Caption of the figure above.

(stena Piz badile a kúsok domova)

Caption of the figure above.

(od hôr sú krajšie len hory...)

Ráno sa moc neponáhľame, budík až na pol šiestu, nech sa vyspíme.   Nebo posiate hviezdami a všade okolo svietiace čelovky horolezcov vyrážajúcich do Cassina a severnej hrany, dvoch najpopulárnejších ciest v stene. Už za svetla prechádzame cez snehové polia, vymyté platne a skalné kuloáriky hore do sedielka, kde začína nástupová rampa do väčšiny ciest. Cestou stretávame  ešte Trenčanov : Fera Šimka so svojou polovičkou vracajúcich sa z Cassina. Krátko pokecáme a už nedočkaví utekáme po nástupovej rampe preliezajúc obrovské ľadové bloky do steny. 7 40 a Helmut nalieza do prvej dĺžky  Another day in paradise( 7 UIAA, cca 17 dĺžok, 650m,  vynitovaná cesta v platniach)

Caption of the figure above.

(Helmut v jednej z dĺžok za 7 v paradise)

Caption of the figure above.

(platňové more)

Caption of the figure above.

(žula, bergellské slnko a moja maličkosť)

Počasie ako z rozprávky, skala perfektná a lezenie celý čas hlavne o nohách po malých kryštáloch v platniach.  V miestach  za 7 nity cca 2,5m od seba, no ostatné dĺžky za 6 a podobne každých 7-8m, pomedzi to sa založiť moc  nedá, tak padať alebo stratiť sa v tom mori platní sa neodporúča.  Na moje prekvapenie tu dlho svieti slnko aj keď je to SV stena.  Voda sa nám pomaly míňa, slnko nemilosrdne pečie, prsty v lezečkách už hodne cítiť a koniec v nedohľadne.  Každá rozprávka sa však končí a posledné riadky tejto píše hnusný kolmý komínik, už celý po vlastnom istení. ( posledné tri ľahké dĺžky sa neoplatí liezť a lepšie je vytraverzovat  doprava na hranu doprava, alebo začať zlaňovať cestou)

Caption of the figure above.

(po dolezení Another day in paradise)

Po 8mich hodinách konečne hore na hrane.  Na samotný vrchol by to bolo ešte hodne i keď ľahkých dĺžok po hrane, preto sa ho vzdávame v prospech zostupu ešte za svetla. Pôvodný plán zlaniť cestou nám narúšajú padajúce kamene od ľudí z hrebeňa a tak volíme dlhší variant zlaňovaním a zliezaním hranou. Topánky zostali na nástupe a tak masochizmus v lezečkách pokračuje.  Trochu blúdime, schádzame, zisťujeme kde sú zlaňáky a za 4hodky sme unavení spiatky v sedielku na začiatku nástupovej rampy. Už len zbehnuť spať pod stenu po druhý batoh, vrátiť sa a z príchodom tmy dorážame do stanu. Telo si žiada nasledujúci deň oddych, tak len spíme, varíme, zbehneme na chatu na pivko a Helmut sa dokonca obetuje a odskočí si do auta po 6 plzní

Plán na utorok je jasný, megaklasika  v tejto stene patriaca medzi cesty v 6tich veľkých severných alpských stenách, cesta vylezená v roku 1937 : Via Cassin (6+ UIAA, 17dĺžok, 800m, vedúca prevažne v kútoch, špárach a komínoch,  štandy na nitoch a skobách, v dĺžkach staré postupové skoby+ vlastný matroš. ).   Po jednej vylezenej ceste už stena nepôsobí tak odstrašujúco, nástup poznáme a tak dačo po pol siedmej v dobrej nálade a hlavne osamote naliezame do prvého kúta zaliateho ranným slnkom.  Pekné lezenie, miestami však zložité na orientáciu (hodne skôb kade tade) Piatu dĺžku ťahám priamo strmým kútom s pár starými skobami a hodne vzduchom pod zadkom. Štand na skalnom hrote s mailonkou, no nitový štand sa na mňa smeje o kút nižšie. Nevadí, aspoň sme si viac zaliezli

Caption of the figure above.

Caption of the figure above.

(horná časť piatej exponovanej dĺžky)

Caption of the figure above.

(výlez z jedného z mnoha kútov)

Nasleduje pár ľahších dĺžok až na policu v strede steny, nad ktorou sa vypína kolmý kút. Tri asi najkrajšie vzdušné dlhé dĺžky v kútoch nás nasmerujú pod vrcholové komíny. Nechutný V-čkový po stranách hladký komín mi konči asi 60m nad hlavou.  Že to má byť len 6- ma moc neupokojuje. Keď to človek nevie liezť je to len pot a krvJ  Liezť rozporom sa mi nechce a tak radšej narvem pravú ruku aj nohu do špáry v komíne, ľavá ruka a noha na trenie.  Konečne štand. Sediac doberám Helmuta a pozerám hore. Ďalší komín už vyzerá v pohode a potom posledné 3dĺžky.  Samozrejme sa musíme zapráskať, strácame asi hodinu a na hrebeň doliezame už v hustej hmle o šiestej večer.  Rozhodneme sa doliezť hore na vrchol a spať v malej bivakovacej búde.  Po hrebeni je to ešte celkom pár dĺžok súbežného lezenia- pár Žabích koňov. Stretávame hodne zlé miesta na bivak so stopami po prebdených nociach ľudí, čo nemali sily už ani na vrchol do bivakovacej búdky..

Caption of the figure above.

(cesta vzhuru..)

Caption of the figure above.

(Plazenica v komíne)

Caption of the figure above.

(hotel Piz Badile*****)

O pol ôsmej si podávame na vrchole ruky a nachádzame búdu, maximálne pre 6 osôb. Spoločnosť nám robia dvaja postarší nemeckí alpinisti, a okrem nich už len hlad, smäd a únava... Ráno prší fúka, viditeľnosť 10m..V tomto marazme sa nám zlaňovať  dlhou hranou pod stenu nechce a volíme preto zostup cez Taliansko spolu s Nemcami . Tento dlhý a strastiplný trek po rozjebanej suti a snehových žľaboch cez dve sedlá tu radšej rozpisovať ani nebudem a prenesiem sa rovno do stanu pod stenu, kde sme si konečne ľahli s prichádzajúcou tmou na karimatky a otvorili posledné v snehu chladené 12tky... Zaspávam pred stanom (ranný dážď ma však vyženie do stanu a pršať prestane až dole pri aute.. ) pozorujúc búrku na obzore a bergellské hviezdy na do mňou..Sú nádherné, no hlboko v mojom vnútri viem, že tie najkrajšie som už dávno našiel na divokom tatranskom severe......